Starosta obce Tachty dodnes považuje štrnásť miliónov korún za úplne zbytočne vyhodených von oknom.
„Ministerstvo zahraničných vecí ešte v roku 1992 podpísalo dohodu s vládou Maďarskej republiky o vybudovaní hraničného priechodu v našej obci. Podmienkou bola prístupová cesta, ktorú sme mali vybudovať my. Stalo sa. Cestu dlhú približne jeden kilometer sme vybudovali. Stála štrnásť miliónov a kolaudácia bola v roku 1999. Stavala ju firma zo Zvolena. No Maďari nevybudovali budovu colnice, hraničný priechod stopli a tak vlastne bola cesta zbytočná,“ hovorí starosta obce Tachty Július Molnár.
Obyvatelia obce, až kým Slovensko nevstúpilo do Schengenu, využívali hraničný priechod v Šiatorskej Bukovinke, ktorý je od Tácht vzdialený približne štyridsať kilometrov. Nemali na výber. Mali síce cestu, ale nie priechod.
„Do Budapešti je od nás 120 a cez Bukovinku to bolo 160 kilometrov. Do Salgótarjánu je to od nás len dvadsať kilometrov, cez Bukovinku šesťdesiat. Nečudujte sa mi, že pri takýchto prepočtoch som si veľakrát ponadával, keď som sa pozrel na nevyužitú cestu,“ hovorí starosta.
Napokon sa obyvatelia obce Tachty a maďarskej dedine Ceredom dočkali. Cesta je už druhý rok funkčná.
„Tvrdo sme čakali, kým sa otvoria hranice. Naši obyvatelia chodia do Maďarska na futbal, na návštevy k rodinám a teraz už môžu ísť aj autom. Ale tých štrnásť miliónov sme v tom čase mohli lepšie využiť. Nie na cestu, ktorá nefungovala desať rokov,“ hovorí starosta.
V obci žije vyše päťsto ľudí. Tí najskôr na cestu nadávali, no teraz si ju už pochvaľujú.
