Pred dvoma rokmi trafiku darovala rodina Urbašíkovcov obci. Starostu dar potešil.
„Tá trafika patrí k tunajšiemu námestiu. Podobne ako k nemu patrila teta Sabina, ktorá bola hádam najstaršou trafikantkou na Slovensku. Aj keď som nefajčiar, rád som sa pri nej pristavil. V lete aspoň na kus reči, v zime najmä pri odpratávaní snehu,“ hovorí starosta Málinca Igor Čepko.
V domčeku, ktorý je už zrekonštruovaný, má byť kancelária, kde si občania budú môcť vybaviť potrebné náležitosti od piatej do siedmej hodiny denne. Teda v čase, keď je už na obecnom úrade po pracovnej dobe.
Ľudia si tu budú môcť prevziať potrebné tlačivá, ale malo by to byť aj miesto, kde si turisti budú môcť kúpiť napríklad mapy či iný propagačný materiál,“ hovorí Čepko.
„Trafiku postavil môj otec. Bolo to v roku 1932. Mamička slúžila u jednej Židovky v Lučenci. Za kalvínskym kostolom predávala gombíky. Bola to šikovná obchodníčka. Mamka sa u nej všeličomu priučila. Aj obchodovaniu. Za službu jej gazdiná dala päťtisíc korún. V tom čase to bol veľký peniaz. Otcovi ako vojnovej sirote dali licenciu na trafiku a tak moji rodičia postavili na námestí murovaný domček,“ hovorí Tibor Urbašík.
Dnes má už sedemdesiatdva rokov. Trafika v strede dediny mu pripomína detstvo a jeho dobrú mamu.
„Ja a moji dvaja bratia sme tam vyrastali. Mamka mi často rozprávala príhodu, pri ktorej som sa vraj druhý raz narodil. Cez dedinu šiel gazda s koňmi. Tie sa niečoho zľakli a splašili sa. Oje z voza skončili v okne trafiky. Ja som spal v kočíku pri okne. Mal som šťastie,“ spomína na roky detstva Málinčan.
Sabina, tak sa volala jeho mamka, predávala v trafike ešte aj vo veku 89 rokov. „To bolo v roku 2002. Zomrela pred piatimi rokmi. Trafiku štát rodičom v roku 1948 zrekviroval. Trápilo ich to. Keď ju v roku 1989 dostali späť, tešili sa ako malé deti,“ hovorí dôchodca Tibor.
Jeho mamka, ktorá v nej predávala takmer do konca života, by sa vraj potešila, keby vedela, že bude aj naďalej slúžiť dobrej veci.
