V Českom Brezove žije približne päťsto ľudí. Starostka obce Viera Stanová hovorí, že život sa z dediny vytratil so sklom.
„Sklárne v Utekáči, Zlatne a Poltári dávali našim ľuďom istotu. Po ich krachu sa zo sklárskej doliny postupne stala hladová. Aj tie rodiny, ktoré doteraz mali akú-takú finančnú rezervu, sa dostávajú do situácie, že im peniaze dochádzajú a boja sa, čo bude ďalej. Minimálne dvadsať tunajších rodín žije v chudobe,“ hovorí starostka.
V Českom Brezove pracovné príležitosti poskytujú Komposesorát a miestne družstvo. „Komposesorát zamestnáva sezónne okolo dvadsať ľudí. Od novembra do marca sú doma. Družstvo dáva prácu desiatim,“ hovorí Stanová.
Za prácou do zahraničia odišlo pätnásť ľudí. „Opatrovateľky pracovali v Rakúsku, niektoré odišli do Čiech. Medzi nimi aj mladé ženy, ktoré doma nechali deti. Tretina z nich sa už vrátila domov. Hovoria, že po zavedení eura sa im v cudzine neoplatí pracovať. V Anglicku zatiaľ ostalo päť mladých dievčat,“ dodá Stanová.
Odchod za prácou rodinám neprospieva
Podobná situácia je v susednom Zlatne. Fabriku na sklo tu zatvorili pred šiestimi rokmi. Spolu s ňou padol aj sklársky skanzen, ktorý priťahoval turistov. Momentálne do dediny zavítajú už len podomoví predajcovia, ktorí núkajú lacné šaty či hrnce.
Medzi tými, ktorí prišli v sklárni o prácu, bol aj 37 – ročný Vladimír Blahuta. „Najskôr som odišiel do Poltára, neskôr do Čiech a momentálne chodím na pol roka do Švajčiarska. Pracujem na farme, zbieram zeleninu. Domov si donesiem vyše tristotisíc korún, čo je celkom slušné. Cez zimu som doma a teším sa, že som pri rodine,“ hovorí Vladimír.
Jeho manželka tiež pracovala v sklárni. Teraz pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka. „Bez pomoci rodiny by sme to s manželom nezvládli. Máme dvoch synov vo veku dvanásť a päť rokov. Rodine takéto odlúčenie neprospieva, ale nemáme inú možnosť. Keby sme si vedeli nájsť prácu doma, určite sa nepotĺkame po svete,“ povie tridsaťtriročná Božena Blahutová.
Nie každý má však odvahu a možnosť vycestovať do zahraničia.
Najväčším zamestnávateľom je samospráva
„V Kokave nad Rimavicou niet pracovných príležitostí,“ hovorí starosta Ján Chromek. Rekreačné strediská v okolí zamestnávajú sotva desiatich a tri výrobné fabriky, ktoré tu kedysi fungovali, skrachovali už pred vyše desiatimi rokmi. Do jednej z nich by sa však za dva-tri roky mohol vrátiť život.
„Chceme získať prostredníctvom Saria peniaze na rekonštrukciu areálu. Zdá sa, že projekt hnedého parku by mohol byť úspešný. V areáli závodu je päť hál. Po rekonštrukcii ich ponúkneme viacerým záujemcom,“ hovorí Chromek.
V Kokave žije 3100 ľudí. Miera nezamestnanosti tu dosahuje hranicu 19 percent. Najväčším zamestnávateľom je samospráva. Na obecnom úrade, v podniku služieb a v školstve pracuje okolo 50 ľudí.
Na aktivačných prácach obec zamestnáva 80 nezamestnaných.
„Vyberáme tak, aby aspoň jeden z rodiny pracoval,“ hovorí Chromek. Od roku 2007 funguje v obci sedemčlenný rómsky poradný orgán.
„V Kokave žije okolo päťsto Rómov a keďže ani jeden z nich sa nedostal ako poslanec do obecného zastupiteľstva, zvolili sme takúto formu tlmočenia problémov. Považujem to za správny krok, zvlášť v dnešnej ťažkej dobe,“ dodá starosta.
Vyvíja úsilie na získanie peňazí z európskych fondov na rekonštrukciu základnej a materskej školy i na opravu miestnych komunikácií. „Projekt na školy sme už podali, čakáme na vyjadrenie. Projekt na cesty máme pripravený, čakáme na výzvu,“ dodá.
V Utekáči sú mnohí ľudia apatickí
Situácia je vážna aj v Utekáči. Rodín, v ktorých nepracuje ani jeden človek, je viac ako dosť.
„V dome žijeme traja. Dcéra chodí do školy v Lučenci, syn do základnej školy. Na mesiac máme ani nie päťtisíc korún. Ani sa ma radšej nepýtajte, ako sa z toho dá vyžiť. Tak, že kupujem na dlh a požičiavam si. Cez leto sa mi podarí čosi zarobiť na hríboch, cez zimu chodím rúbať drevo za stravu. Varíme cestoviny a kyslé polievky. Chlieb pečiem doma, vyjde to lacnejšie. Keby som nemala deti, hádam si už aj na život siahnem. Rozmýšľala som, že pôjdem opatrovať do Rakúska, ale s kým by som nechala deti? Neviem, ako dlho to ešte vydržím,“ sťažuje si matka dvoch detí.
„V stave sociálnej odkázanosti žije v Utekáči až 48 rodín,“ hovorí starostka Zuzana Paľašová. V obci žije vyše tisíc ľudí. Na aktivačných prácach sú zamestnaní pätnásti. Nezamestnanosť tu rapídne vzrástla po roku 1998, keď skrachovala tunajšia skláreň. Vrátiť život do obce bude veľmi ťažké. Samospráva pred dvoma rokmi odkúpila areál bývalej sklárne do vlastníctva
„Našim zámerom je vybudovanie hnedého parku. Momentálne vybavujeme stavebné konanie pre nové inžinierské siete a projekt na hasičskú zbrojnicu obecného hasičského zboru,“ hovorí Paľašová. Podľa nej však reálna možnosť ako prinavrátiť do Utekáča život, nie je.
Podobná situácia je v desiatkach obcí nášho regiónu. Starostovia sa obávajú, že z dôvodu hospodárskej krízy vo svete sa vrátia domov tí, čo pracovali v iných kútoch Slovenska alebo v zahraničí. Ich obavy sú oprávnené. Prepúšťajú desiatky slovenských, ale aj zahraničných firiem.
