KOKAVA NAD RIMAVICOU. Dlhé desaťročia dávali kokavské lazy obživu tunajším ľuďom. Kolešne ožívali na jar. Cez zimu osireli. Gazdovia statok zahnali do dediny, skromné obydlie zamkli, aby sa v marci na samoty opäť vrátili.
Kolešne mali svoje výhody i nevýhody. Dnes slúžia väčšinou rekreantom. Jaroslav Piliarik je jeden z tých, ktorí na hospodárstve vo vrchoch strávili detstvo. Má 56 rokov a jeseň života plánuje prežiť na kolešni svojich starých rodičov. Jeho snom je vrátiť na Kamenný Potok život.
„Nebude to ľahké. Opäť chovať koňa, kravu, ovce a možno aj starať sa o kúsok poľa a lúky. Zatiaľ je to len môj sen. Verím však tomu, že raz sa stane realitou,“ hovorí.
Ľudia vstávali za svitania
V okolí Kokavy do päťdesiatych rokov boli kolešne na každom vŕšku. „Kokavčania a Klenovčania takto volali svoje hospodárstva vzdialené od dediny niekoľko kilometrov. Bohatší gazdovia si pôdu mohli kúpiť bližšie k dedine. Tí chudobnejší sa sťahovali do vrchov. Čím bola pôda ďalej od dediny, tým jej cena klesala. Na kolešniach bol tvrdý, ale aj veselý život. Viem, o čom hovorím, na jednej som vyrástol. Také detstvo, ako som mal ja, by som doprial každému,“ hovorí riaditeľ kultúrneho strediska v Klenovci Jaroslav Piliarik.
Na kolešniach sa vstávalo za svitania. Bolo treba opatriť statok. Podojiť kravy, obriadiť kone, a potom ich vyhnať na pašu.
„Kosenie, to bola na kolešni udalosť. Prišli pomôcť chlapi aj ženy z dediny. Ženy si dávali pozor, aby hrable nepoložili hore zubami, pretože ak by sa tak stalo, seno by dozaista zmoklo. Ani kosa nemohla ostať opretá na slnku, aby neotupela. Podobne to bolo so sekerou. Aj tú chlapi odkladali len do chládku. Večer sa všetci stretli pri ohni, navarili sa halušky a o chvíľu už mozole na dlaniach boleli menej,“ hovorí rodák z Kokavy nad Rimavicou.
To, čo bolo navyše, predali
Prebytky gazdovia predávali. „Moja stará mama predávala vajcia, mlieko, maslo, tvaroh, slaninku aj zemiaky hutníkom do Utekáča. Raz za mesiac bol v Kokave „zvod“. Tak sa volal jarmok, na ktorom sa kupčilo s dobytkom. S kravami, ovcami, volami, ale aj s koňmi. Gazdovia zjednávali cenu a keď si tľapli po dlani, ostalo aj na trúnok v krčme,“ približuje časy dávno minulé Jaroslav.
Roľnícky a pastiersky spôsob života rodinám vyhovoval.
„Príroda im dávala obživu. A ľudia boli presne takí ako ona. Drsní a zraniteľní zároveň. Videl som gazdov orať na voloch. Keď ich poháňali a držali za reťaz, boli ako skaly. No keď sa narodilo teľa či jahňa, ich oči sa roznežneli. Do debaty v kuchyni sa veľmi nezapájali. Ale keď bolo treba pomôcť dreva nakálať či podvihnúť vrece múky, pomohli. My, deti, sme netrpezlivo stáli okolo pece a čakali na prvý bochník chleba, ktorého kôrka chutila ako med,“ vysvetľuje Jaroslav.
Najviac ho mrzí, že pamätníci kolešní vymierajú a s nimi odchádzajú aj spomienky na jednu kultúru.
Viacerí sa pohrávajú s myšlienkou návratu do prírody, ale tých, ktorí na samotách vydržia, je len hŕstka.
Gazdom sa do družstva nechcelo
„Nevyžili by tam. Našim otcom stačilo desať hektárov pôdy a tri kusy dobytka, aby vyžili. Na jeseň sme naložili do voza debničky s jablkami. Urodili sa zdravé. Zapriahli sme kone, tí chudobnejší kravky, a poďho do Lomu nad Rimavicou. Koncom septembra tam býval odpust. Bol to cirkevný sviatok. Prišli aj Horehronci. U nich sa jablká neurodili. Za naše boli ochotní dobre zaplatiť,“ hovorí Jaroslav.
Kupčilo sa s vlnou, ľanom, ba aj s perím. Prakticky so všetkým, čo bolo navyše. Obchod preveril šikovnosť, obchodného ducha a priniesol do chalupy koruny.
„V roku 1958 bolo na kokavských gazdovstvách smutno. Ľudia odmietali dať majetok do družstva. Aj môj otec kone radšej predal. Nikto by ho nebol prinútil dať ich do družstva. Chlapi hrešili, zatínali päste. Tí čo sa veľmi priečili, skončili vo väzení. Bratranec môjho otca si v Jáchymove odsedel dva roky. Bola taká doba,“ povzdychne si Jaroslav.
Starý svet sa mieša s novým
Cesta k jeho kolešni preverí kondičku. Hoci je od hlavnej cesty vzdialená len kilometer, vedie do kopca. Tak sa ani nestačíme pokochať okolitou prírodou. Lapáme po dychu.
„Ženy tadiaľto chodili s nošami na chrbte. Museli ísť opatrne, aby sa nerozbili vajíčka a z črpáka nevylialo mlieko, a predsa neboli zatrpknuté. Ešte si cestou aj vyspevovali,“ s úsmevom na tvári hovorí náš spoločník.
Gazdovstvo je učupené medzi stromami. Už dávno má iný vzhľad. Drevenicu Paľko Kysucký prestaval na chatu, aj váľkový dom má už inú fasádu. V maštali sú už len ovce a capko, ktorý je zvyknutý na škrabkanie.
„Paľko je môj sused. Na tejto kolešni žili odjakživa dve rodiny. Kamarát ma predbehol, vrátil sa na dedovizeň skôr. Už je na dôchodku a ja mu tak trochu závidím. Paľko, môžeme nakuknúť na tie tvoje ovce? Dobre si ich kŕmil, aby sme sa do hanby nedostali?“ smeje sa Jaroslav.
Pavel rád hovorí o zvieratách. Rozumie im. Dobre sa mu tu býva. Aj v zime, keď nafúka snehu a cesta do dediny je zasypaná.
„Keď už nebudeme vládať, zídeme dole do dediny. Máme tam činžiak,“ hovorí Pavel. Starý svet sa mieša s novým. Murovanú pec v jeho chalupe už nenájdete. V Jaroslavovej z jej čara čas nič neubral.
V dome z váľkov akoby zastal čas
„Túto poličku so soľničkami darovala mojej starej mame jedna židovská rodina. V prútenom vozíku sa vozil môj otec. Táto truhla je z roku 1873. Uskladňovalo sa v nej obilie. Na vrchoch sa urodila raž aj ovos. V tejto maľovanej truhlici si priniesla do domu výbavu moja stará mama,“ vysvetľuje Jaroslav.
Ku gruntu má vzťah. Veci, ktoré sa pre mestského človeka zdajú na míle vzdialené, majú pre neho osobitné čaro.
„Táto kolešňa už napoly ožila. Paľko so ženou sem priniesli život. Aj mňa to sem ťahá. No zatiaľ to nejde. Ťažko by som zvládol aj hospodárstvo i moju prácu. Od civilizovaného sveta sa odstrihnem, až keď budem na dôchodku. Tu ma čakajú stromy naklonené k zemi, stará truhlica na povale, navŕšené drevo pri maštali, senník, okolité kopce a spomienky na detstvo,“ dodá.
