LENTVORA. Život síce nie je len o peniazoch, ale keď chýbajú, žije sa veľmi ťažko. Alexander Šándor z Lentvory vie o tom svoje. Manželka mu zomrela, keď jeho najmladší syn Erik mal dva roky. Bez práce je už deviaty rok. Jeho rodina donedávna žila v dome bez elektriny.
„Sviečkami sme svietili takmer päť rokov,“ upresňuje Alexander.
Prišiel o milovanú ženu aj o zamestnanie. „Manželke zistili rakovinu pľúc. Naďa mala len 38 rokov, keď zomrela. Veľmi chcela žiť. Bála sa, ako zvládnem výchovu detí, čo s nami bez nej bude. Tento dom sme kúpili spolu. Porodila mi štyroch synov. Jeden má už aj svoju rodinu. Druhý sa chystá osamostatniť sa, tretí pracuje v Čechách a najmladší Erik má deväť rokov. Starší synovia mi pomáhajú, ako môžu,“ hovorí Alexander.
O najmladšieho syna sa stará, ako vie. Snaží sa mu dať lásky za dvoch. Erik na ňom lipne.
Družstvo dávalo rodine istotu
Kým fungovalo na Lentvore družstvo, jeho rodine sa žilo dobre. Peniaze v chalupe nechýbali. Keď skrachovalo, nastali ťažké časy. Alexander nevládal platiť elektrinu, dlh narastal. Vyšplhal sa až na vyše 17-tisíc korún a tak ich dom od elektriny odpojili.
„Lentvora leží pánu Bohu za chrbtom. Líšky tu dávajú dobrú noc. Do Lučenca je to dobrých tridsať kilometrov. Roboty na okolí niet. Už som aj rozmýšľal, že by nám bolo lepšie v meste. Ale tu máme aspoň záhradku, kde si dopestujeme zeleninu, zemiaky. Cez leto chodíme na hríby a maliny. Keby sme mali platiť za ubytovňu alebo podnájom, asi by sme na tom boli ešte horšie,“ hovorí Alexander, rodák z Hlohovca.
Do Lentvory sa prisťahoval za manželkou. „Bola odtiaľto. Mala to tu rada. Keby žila, všetkým by nám bolo ľahšie,“ povzdychne si 53-ročný muž a pomieša skromnú večeru.
„Ocko, ja nechcem kolienka. Dám si radšej chlieb,“ dožaduje sa Erik. Otec chlapča pohladká po hlave a dohovára mu, aby jedol to, čo je navarené.
Inzulín pre Erika si odkladali u susedov
Pred dvoma rokmi prišla ďalšia rana osudu. Erikovi zistili cukrovku.
„Začal byť malátny a cítil sa slabý. Obvodná lekárka nás poslala domov s tým, že chlapec bol asi dlho na slnku a dostal úpal. Keď sme prišli domov, bol ešte viac bledý a veľmi ospalý. Išli sme na pohotovosť. Až v nemocnici mu zistili, že má cukrovku,“ hovorí Erikov otec.
Odvtedy je chlapec na inzulíne. Otec mu ho pichá štyrikrát denne. Prvýkrát v autobuse cestou do školy. Druhý raz o pol dvanástej, tretiu dávku o pol šiestej večer a naposledy pred spaním o deviatej.
„Každý deň s ním cestujem do Haliče. Kým je Erik na vyučovaní, prechádzam sa po dedine. Keď prídeme domov, sú aj tri hodiny. Každý deň, stále to isté dookola. Erikovi treba pravidelne merať hladinu cukru a pichať inzulín. Je to ešte len dieťa. Treba na neho dávať pozor. Aj na to, aby zjedol desiatu a nenapchal sa cukríkmi,“ hovorí Alexander.
To, že v dome nemajú vodovod, ho až tak netrápilo. Zvykol si nosiť vedrá, aj prať v ruke. Vodu má na dvore. Elektrina rodine veľmi chýbala. Cez leto museli inzulín pre Erika mať uskladnený v chladničke u susedov.
Dvesto eur na mesiac
„Bolo to jedno z najhorších období v našom živote. Už som pomaly ani nedúfal, že raz budeme mať v našej chalupe po večeroch normálne svetlo,“ hovorí Alexander.
Bol to práve starosta obce, ktorý sa už ďalej nemohol pozerať na biedu, v akej rodina žila. Napísal Vilovi Rozborilovi do Modrého z neba. Rodine sa splnil sen. Už na Vianoce si mohol Erik pozrieť rozprávku.
„Keď sme sa večer vrátili domov a v našom dome sa svietilo, plakal som od šťastia. Bol to jeden z najkrajších dní v mojom živote. Erikovi žiarili očká a ja som od dojatia takmer stratil reč. Na rok máme elektrinu vyplatenú. Čo bude potom, neviem. Snažím sa každý mesiac niečo ušetriť. No nedarí sa mi. Žijeme len z dvesto eur,“ objasňuje pomery v rodine domáci pán.
Len na cestovanie dá Alexander so synom denne viac ako tri eurá. Lístky na autobus zhltnú z rodinného rozpočtu takmer tretinu.
Alexander nevie nájsť z neľahkej situácie východisko.
„V Čechách by som si robotu našiel. Aj syn by mi pomohol. Ale Erik ma potrebuje. Nechcem ho ťahať do cudzieho sveta. V škole v Haliči si už zvykol. Má len mňa, nemá sa o neho kto postarať,“ tvrdí Alexander.
Alexander chce pracovať
Erik nevyrastá v bavlnke. Prakticky odvtedy, ako sa narodil, žije na hranici chudoby. Zatiaľ si vážnosť svojej choroby neuvedomuje. Na inzulín si zvykol.
„Zo začiatku to štípalo, ale teraz to už nebolí,“ ubezpečil nás. Dobrí ľudia rodine pomáhajú, ako vedia.
„No najväčšou pomocou by pre nás bolo to, keby ma niekto zamestnal. Kým je Erik v škole, mohol by som v Haliči pracovať aj na šesť hodín,“ hovorí Alexander.
Dúfa, že chudoba nie je jeho rodine súdená. Verí, že jeho deti sa raz budú mať lepšie.
