RIMAVSKÁ SOBOTA. „Bicyklovať som sa naučil neskoro, keď som mal deväť. Doma sme mali starý bicykel a každý si ho požičiaval. Bol som šťastný, keď som si mohol z prvej výplaty kúpiť vlastný. Vedúci predajne sa ma opýtal, či by som nešiel na cyklotúru. Súhlasil som. Prvé tri túry boli namáhavé,“ spomína na svoje začiatky Štefan Makši. Bicykluje takmer každý deň už osemnásť rokov.
Šport mu dáva pocit slobody. Spoznáva nových ľudí, krajiny, prírodu.
„Príležitostne robím cyklosprievodcu pre jednu českú cestovnú kanceláriu. Okrem Slovenska a Čiech jazdíme s klientmi do Poľska, Maďarska a Rumunska,“ hovorí. Vždy si so sebou berie aj fotoaparát. Fotí všetko, čo sa mu zapáči. Má za sebou niekoľko autorských i kolektívnych výstav.
Štefan pre mikrospánok skončil na operačke
Štefan absolvoval stovky túr. S priateľmi si trúfol aj na 290-kilometrovú trasu. Šli z Rimavskej Soboty smerom na Banskú Bystricu, Turiec, Budiš a cez Púchov do Varína. Trvalo im to od piatej rána do desiatej večer.
„Bola to riadna zaberačka. Domov sme síce prišli unavení, ale stálo to za to,“ tvrdí. Na cestách zažil príjemné i horšie zážitky.
„Najhoršie je, keď cyklista zmokne a je mu zima, alebo ho niekde pristihne tma. Nepríjemné sú aj úrazy. Stalo sa mi, že keď som bicykloval sám na Dúžavskej ceste, dostal som sa do mikrospánku. Otvoril som oči. Bol som na krajnici a letel som. Pritom som si roztrhol väzivo medzi kľúčnou a ramennou kosťou. Nejako som sa pozbieral a došiel domov. Do nemocnice ma odviezol kamarát. Operovali ma, a skončil som na dvojmesačnej maródke,“ opisuje nepríjemný zážitok. Zažil aj zrážku s autom. Nič vážne sa, našťastie, nestalo.
„V Budapešti do mňa zboku narazilo auto. Prechádzal som vtedy cez križovatku na oranžovú. Nemal som ani škrabanec, lebo taška na bicykli stlmila náraz. Cyklisti sú na cestách najzraniteľnejší, preto musia byť opatrní. Často pomôže aj prilba,“ hovorí cyklista.
Založil klub cykloturistov
V roku 1999 vznikol v Rimavskej Sobote Slovenský cykloklub Rimava. Jedným so zakladateľov bol aj Štefan Makši. Dodnes je jeho predsedom.
„Máme dvadsaťdva členov od 19 do 55 rokov. Sú medzi nimi nielen Slováci, ale i Maďari a Rumuni. Spájajú nás túry, akcie a láska k prírode,“ hovorí. V klube majú jedinú ženu. Počas túry za mužmi vôbec nezaostáva.
„Cykloturistike sa venuje málo žien. Odrádza ich mylná predstava, že musia podávať vysoké výkony. To však nie je pravda. Keď nevládzeme, nerobí nám problém tlačiť bicykle do kopca alebo si oddýchnuť. K tomuto športu stačí odhodlanosť, trochu fyzickej kondície a bicykel v dobrom technickom stave. Ak sa však chce niekto venovať cykloturistike v náročnejšom teréne, potrebuje lepšie technické vybavenie,“ hovorí Štefan.
Členovia cykloklubu absolvujú spoločné túry najmä po strednom Slovensku. Najväčšou akciou býva každoročný 500-kilometrový výlet okolo Tatier.
„Vlani bolo vyše tisíc účastníkov. Nielen zo Slovenska, ale aj zo susedných krajín. Niekedy prídu aj cykloturisti z Kanady. Okrem náročnej túry je tam zaujímavý kultúrny program. Vždy sa dobre zabavíme,“ tvrdí šporotovec.
Aj tento rok majú členovia cykloklubu Rimava naplánovaných niekoľko spoločných výletov. Najbližší bude v marci, a to 30-kilometrová cyklotrasa Babin vrch–Ožďany–Sušany–Jelenec– Kružno–Rimavská Sobota.
Túlavých psov odháňajú vodou
Nadšenci na bicykloch sa na cestách stretávajú s rôznymi reakciami ľudí. „Niektorí nás obdivujú, iní nechápavo krútia hlavami. Zatiaľ nám všetci ochotne pomohli. Horšie je to s túlavými psami. Keď vidia kolesá bicyklov, inštinktívne za nimi utekajú a len pohrýzť a pohrýzť. Kamaráta jeden z nich aj pohrýzol. Našťastie, nebol besný,“ hovorí Štefan. Keď cyklisti vidia psov, väčšinou zastanú. Odháňajú ich vodou, ktorú majú vo fľaškách. Majú však aj príjemnejšie zážitky.
„Keď som bol ako cyklosprievodca v Rumunsku, natrafili sme v jednej odľahlejšej oblasti na Rómku. Jeden z našich turistov si ju chcel odfotografovať. Privolila až vtedy, keď jej zaplatil. Aj ostatným povedala, že si ju môžu zvečniť, keď zaplatia. Bola veľmi chytrá,“ smeje sa Štefan, ktorý v lete z bicykla takmer nezosadne.
