Po porážke ostal na vozíčku,so šermiarstvom musel skončiť

RIMAVSKÁ SOBOTA. „Pred deviatimi rokmi som dostal krvácanie do mozgu. V ten osudný deň som bol v hudobnej škole na absolventskom koncerte svojej netere. Na ostatné si už nepamätám. Prebral som sa na áre v Rimavskej Sobote. Nevedel som, čo sa deje. Až neskôr som sa dozvedel, že som odpadol a dostal krvácanie do mozgu. Previezli ma do banskobystrickej nemocnice, kde ma dvakrát operovali,“ spomína 58-ročný Juraj, ktorý ochrnul na pravú polovicu tela.
Ochrnuté má aj lícne kosti a zle vidí. „Na áre som bol pod vplyvom liekov, takže som nad tým, čo sa mi stalo, neuvažoval. Až po pol roku, keď sa mi po rehabilitácii v Kováčovej vrátili sily, som si uvedomil, že už nikdy nebudem žiť ako zdravý človek. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Nechcelo sa mi ani žiť,“ hovorí vozíčkar.
So šermiarstvom musel skončiť
Kvôli postihnutiu musel skončiť s kariérou šermiara. Tento šport mu učaroval už počas vysokoškolských štúdií. Stal sa profesionálnym trénerom v prvej lige. Vychoval niekoľko československých reprezentantiek šermu v rôznych vekových kategóriách. Medzi nimi boli aj majsterky Československa.
„Mal som veľké plány. Dostal som ponuku aj zo zahraničia. Už som sa začal učiť po anglicky, no stačila sekunda a bolo po mojom sne,“ povedal so smútkom v očiach Juraj, ktorý sa kvôli postihnutiu presťahoval z Bratislavy do rodnej Rimavskej Soboty. Žije s mamou v bezbariérovej bytovke. Je pre neho veľkou oporou.
„Bolo to hrozné, keď môj syn dostal krvácanie do mozgu. Bála som sa, že neprežije. Aj dnes, keďže je ochrnutý, je to pre mňa ťažké. Som už stará, nevládzem, ale čo mám robiť? Musím sa o neho postarať. Navarím, vyperiem, nakúpim a urobím všetko, čo potrebuje. Veď je to môj syn,“ hovorí Kornélia Wirtschafterová. V očiach sa jej lesknú slzy.
„Neviem, čo by bolo s mojím Jurkom, keby sa mi niečo stalo,“ obáva sa starostlivá mama.
Útechu našiel v písaní kníh a hudbe
„Kde sú tie časy, keď som bol zdravý ako ryba? Nikdy som nezobral ani acylpirín. Viem si síce urobiť kávu, aj sa pomaly umyť, ale už nikdy to nebude také ako kedysi. Chýba mi môj životný štýl. Aj po rokoch na vozíčku je to ťažké. Niekedy som najšťastnejší, keď spím. Vtedy aspoň nevnímam svoju realitu,“ priznal sa úspešný šermiar.
Potešenie našiel v písaní odborných kníh o šerme. Aspoň takto žije so svojim koníčkom.
Pred niekoľkými rokmi dostal vyznamenanie za zásluhy a rozvoj slovenského šermu. Udelilo mu ho predsedníctvo Slovenského šermiarskeho zväzu. Už ako vozíčkar si ho prevzal vo Francúzskom inštitúte v Bratislave. Znamená pre neho veľa.
Juraj nedávno dokončil publikáciu o zmene pravidiel v rozhodovaní šermu, aby tento ušľachtilý šport bol pre divákov pochopiteľnejší a atraktívnejší. Predložil ju na medzinárodnú federáciu šermiarov. Pustil sa aj do písania ďalšej knihy o šerme a tréningu. Prácu mu uľahčuje počítač.
„Darovala mi ho známa z Bratislavy. Veľmi som sa mu potešil. Pri práci s ním mi pomáha manžel mojej asistentky Hanky. Už som sa naučil aj surfovať po internete. Pretože viem po anglicky a nemecky, nerobia mi problémy ani zahraničné stránky. Cez internet si občas pozriem správy na CNN alebo BBC. Chcem vedieť, čo sa vo svete deje,“ hovorí vozíčkar, ktorý pracuje aj na rôznych pomôckach pre telesnú výchovu. Mieni si ich dať patentovať. Život mu okrem kníh spríjemňuje hudba, pri počúvaní ktorej aspoň na okamih zabudne na svoj ťažký život.
„Najradšej mám vážnu hudbu a inštrumentálnu skupinu Kučerovcov. Hudba mi veľmi pomáha,“ povedal Juraj. Netúži po peniazoch ani sláve. Praje si jediné, aby bol zdravý. Vie však, že tento sen sa mu už nesplní.