POLTÁR. „Na našom dvore sme vždy mali veľa hydiny aj dobytka. Na zvieratá sme boli zvyknutí. Aj na pštrosy sme si rýchlo zvykli. Kúpili sme tri. Dve samice a samca. Dali sme mu meno Samo. Správa sa ako generál. Všetko chce mať pod kontrolou a je veľmi zvedavý,“ hovorí Ján Štefančík. Býva za Poltárom na samote zvanej Hájiky. Pštrosy chová už štvrtý rok.
Dospelé pštrosy africké vážia až 150 kilogramov a dožívajú sa aj šesťdesiatich rokov. Cez leto im stačí drevený prístrešok, cez zimu stodola či maštaľ.
Peniaze, ktoré sme do nich investovali, sa nám vrátili po dvoch rokoch, keď sa vyliahli mláďatá. Všade ich bolo. Naše potomstvo sa vyliahlo v liahni. Na vajciach však zvykne sedieť samec. Ani sa z nich nepohne. Vydrží ich zahrievať 40 až 42 dní,“ vysvetľuje chovateľ.
Keď ich samica zniesla prvé vajce, bola to v rodine udalosť. Vážilo vyše kila. Praženica z neho stačila pre ôsmich chlapov.
Jedno nahradí až 30 slepačích a neobsahuje cholesterol.
„Raz som im opravoval ohradu. Generála to tak nahnevalo, že ma veru poriadne ponaháňal po dvore. Nechcel by som od neho dostať kopanec. Je to poriadna rana, ktorá môže ublížiť.“
Kúpe exotických vtákov predchádzalo zbieranie informácií. Stále je sa čo učiť. Chovateľská záľuba je náročná na čas aj vedomosti.
„Kdesi som čítal, že na nich usporadúvajú aj preteky. Môj generál by možno nejaké vyhral,“ ukáže na statného samca.
Pštrosie mäso chutí ako niečo medzi teľacinou a divinou a neobsahuje cholesterol. Je takmer bez masti a je výživnejšie ako rybacie. Jedna samica znesie za sezónu od dvadsať do šesťdesiat vajec. Koža sa kvalitou vyrovná krokodílej či hadej.
