Dňa 28. marca sa lučenský judista Róbert Rác Faraga vynikajúco predviedol v Budapešti. Onedlho ho čaká vrcholné podujatie – Majstrovstvá sveta v jude, ktoré sa od 22. mája budú konať v nemeckom Stuttgarte. Nás zaujímalo, ako sa úspešný športovec a tréner dostal k judu a aké boli jeho pocity po turnaji v Maďarsku.
Kedy ste s judom začínali?
- V Lučenci má judo svoju tradíciu, veď tunajší klub funguje už od roku 1969. Ja som sa jeho členom stal v roku 1983. Jeho základňa bola v tom čase naozaj široká, pretože v ňom pôsobilo takmer 50 športovcov, medzi ktorými boli aj ligoví dorasteneckí pretekári. Napokon, lučenskí judisti mali a aj majú medzi športovou verejnosťou dobré meno a poznajú nás nielen na domácej scéne, ale aj v širokom zahraničí.
Prvotným impulzom začať s judom bola v mojom prípade nevinná detská šarvátka. Bol som žiakom 1. triedy na základnej škole, keď som sa dostal do menšieho konfliktu so spolužiakom Marcelom Sacherom, ktorý sa už judu venoval. Hodil ma na lavicu a použil pri tom ťah, ktorý sa v tomto športe používa. Neskôr sme sa skamarátili a zobral ma na tréning. Judo sa mi zapáčilo a na druhý tréning som už prišiel s mamou, ktorá ma do klubu prihlásila. Odvtedy je tento šport mojou srdcovkou.
Pod vedením ktorých trénerov ste rozvíjali svoj talent?
- Za svoje úspechy vďačím trénerom Zelenkovi, Ufrlovi a Bokorovi. Najmä pán Bokor vedel byť prísny a nekompromisný, a tak zo svojich zverencov vychoval zodpovedných športovcov.
Spomínate si na svoju prvú súťaž?
- Boli to majstrovstvá okresu a zároveň som na nich zažil aj moju prvú prehru. Pamätám si na krízu, ktorú som prežíval ako dvanásťročný. Približne pol roka sa mi nedarilo vybojovať si lepšie umiestnenie na turnajoch. Dosť ma to demotivovalo. Vtedy bola mojou veľkou oporou mama, ktorá ma podporovala a nabádala k tomu, aby som v športe zotrval.
Kedy sa vám prvýkrát podarilo zvíťaziť?
- Na majstrovstvách kraja, ktoré sa konali v roku 1985 v Martine. Štartoval som v kategórii mladších žiakov. V tom čase ma výrazne motivovali moji starší sparingpartneri, ktorí ma zároveň aj zaúčali – Bobáľ, Káčerík, Drugda, Kisantal, Spurný. V roku 1987 som sa stal majstrom Slovenska a na slovenskom šampionáte sa mi podarilo získať zlato trikrát za sebou. Neskôr som sa umiestňoval striedavo na druhom a treťom mieste.
Aké boli vaše dojmy z prvého zahraničného vystúpenia?
- Prvú cestu na turnaj do zahraničia poznačila tréma a očakávanie niečoho nového. Mal som 14 rokov, keď za mnou domov prišli reprezentační tréneri z banskobystrickej Dukly, ktorí si ma vyhliadli na základe dobrých výsledkov, ktoré som dosahoval v dorasteneckej lige. Navliekli ma do vojenskej uniformy, pretože v tom čase športovci z Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica cestovali na podujatia v uniformách. Ako som už povedal, bol to pre mňa a najmä moju mamu šok. Pamätám si, že som na turnaji za hranicami utŕžil poriadnu bitku.
Bola účasť na Svetovom pohári v Budapešti doposiaľ vrcholným podujatím vo vašej športovej kariére? Ako ste sa naň pripravovali?
- Po olympiáde mládeže, ktorá sa v roku 1992 konala v Kremse, a na ktorej som štartoval ako pretekár banskobystrickej Dukly, to bolo to moje vrcholné podujatie. Pripravoval som sa naň veľmi dlho najmä po psychickej stránke.
Turnaja sa zúčastnilo až 260 judistov z 24 krajín. Súťažil som v kategórii M2, do ktorej patrili pretekári narodení v rokoch 1970 – 1974 a vo váhovej kategórii do 66 kilogramov. Troma peknými iponmi a jednou jukou sa mi podarilo prebojovať sa až do finále. Vo finálovom zápase ma prekvapil maďarský reprezentant Kunik, ktorý ma už v 15. sekunde hodil technikou Uči – mata na ipon. Bol to naozaj rýchly zápas.
Na podujatí ma podporoval náš vynikajúci judista z Lučenca Marek Porteleky, ktorý v súčasnosti študuje na vysokej škole. Na turnaji bol ako môj sparingpartner. O môj úspech sa zaslúžili aj Roman Jančuška, ktorý ma pripravoval po kondičnej stránke, Mišo Bokor, Maroš Bobáľ a Lukáš Navrátil. Okrem toho si veľmi vážim aj podporu svojej priateľky Kamily Oláhovej. Samozrejme, že v športe je dôležité aj finančné zabezpečenie. Komercia vládne v každej sfére. Teší ma, že vdaka novému predsedovi klubu Michalovi Bokorovi sa nám podarilo nájsť sponzora a pán Vrabec výraznou mierou prispel k tomu, že môžeme dôstojne reprezentovať nielen Lučenec, ale aj celé Slovensko.
Čo vás čaká najbližšie?
- 20. apríla sa mám zúčastniť majstrovského šampionátu v talianskom Ríme. Predpokladám však, že podujatie sa vzhľadom na nedávne katastrofické udalosti v Taliansku neuskutoční, takže uvidíme. Okrem toho sa pripravujem na majstrovstvá Slovenska a na majstrovstvá sveta, ktoré sa uskutočnia od 22. mája v nemeckom Stuttgarte.
Máte v judistickom svete svoje športové vzory?
- Do 15 rokov bol mojím vzorom Lučenčan Maroš Bobáľ. V stredisku vrcholového športu v banskobystrickej Dukle som obdivoval Mareka Matušeka, ktorý je mojím vzorom dodnes.
Okrem toho, že ste vynikajúcim športovcom, ste aj hlavným trénerom v lučenskom judo klube. Vyrastajú v centre Novohradu nové talenty?
- Najmladším judistom, ktorí sú v prípravke, sa venuje vynikajúci tréner Dušan Spurný, ktorý sa tejto činnosti venuje už 20 rokov. Mladší žiaci, ktorí sú v strednej skupine, už chodia aj na medzinárodné turnaje a dosahujú významné úspechy. Mnohé ocenenia sú výsledkom obetavej práce trénera a terajšieho predsedu klubu Michala Bokora. Staršiu kategóriu mám na starosti ja.
Judo možno pokojne nazvať športom, ktorý bolí. Mnohých odradia tvrdé tréningy, prvé nezdary alebo úrazy. Judo je v prvom rade o pevnej vôli, sebadisciplíne a spoznávaní seba samého. V našom tíme pracujeme najmä s talentovanou mládežou. Zreteľne vidíme, akým rýchlym tempom napreduje. Pochváliť musím najmä dievčatá Bobáľovú, Bokorovú, Gréčovú, ktoré majú veľkú šancu dosiahnuť v jude úspechy. Okrem toho sme v klube tréneri, ktorí súťažia, resp. súťažili. Sme tak nielen teoretici, ale aj praktici a pre svojich zverencov zároveň príkladom, že zodpovedným tréningom sa dá v športovom svete naozaj preraziť.
