CHRŤANY. Keď sme vchádzali do Chrtian, malej obce v okrese Veľký Krtíš, muž v montérkach práve vystupoval z traktora. Je jeden z mála tých, ktorí tu majú prácu. Okres je na pracovné príležitosti chudobný.
„V Krtíši je vyše 23-percentná nezamestnanosť. Aj tie fabriky, ktoré v minulom roku šliapali naplno, dnes fungujú len na dve tretiny alebo ešte menej. Z Chrtian za prácou do zahraničia odišlo asi desať ľudí. Aj môj syn je v Mladej Boleslave. A tí, čo roky nepracujú, si robotu už ani nebudú hľadať. Žijú z toho, čo dostanú. Z prídavkov na deti alebo dávok,“ povzdychne si starosta Pavol Hriň.
Chrťany mnohí považujú za koniec sveta. Miesto, kde líšky chodia dávať dobrú noc. Kde psy majú výbeh po celej dedine a v domoch sa na pravé poludnie na slniečku nevyhrievajú len mačky, ale aj tí, ktorí už roky nikde nerobia. Vedú jalové reči a stavajú vzdušné zámky.
Keď nezaprší, nech aspoň kvapne
V dedine žije vyše 140 ľudí. „Práve dnes jedna starká zomrela. Takže je nás už len 143. V domoch je menej duší ako nebožtíkov na cintoríne,“ povzdychne si starosta. Je z tých, ktorí sa radi držia pri zemi. Svoj život už druhé volebné obdobie delí medzi rodinu a obec.
„Niekedy je to hektické, veď práca s ľuďmi je vždy tá najťažšia. Máme tu aj takých, ktorí si nejdú ani len občiansky preukaz vybaviť,“ povzdychne si Hriň, keď nás pozýva do svojej kancelárie. Klimatizáciu v lete nepotrebuje, hrubé múry poskytnú dostatočný chládok. V zime je to horšie. Šetriť treba na všetkom, aj na kúrení. Neostáva nič iné, len sa teplo obliecť a byť otužilcom. Ročný rozpočet je chudobný. „Ani nie 900–tisíc korún (29 874 eur). Skoro všetko zhltnú režijné náklady a môj plat. No tohto roku som 50–tisíc (1659 eur) vyčlenil na projekty. Robím, čo môžem a občas aspoň kvapne, keď nezaprší. Na opravu miestneho prameňa sme dostali 200–tisíc korún (6639 eur), na rekonštrukciu verejného osvetlenia o päťdesiat viac, detské ihrisko sme zvládli z vlastných peňazí a teraz mám vypracovaný projekt na rekonštrukciu kultúrneho domu, v ktorom sídli aj obecný úrad. Z eurofondov by som chcel dostať vyše 1,5 milióna korún (49 790 eur). No vidíte, stále som si nezvykol na eurá, sumy prepočítavam na koruny,“ povie starosta.
Príjemné bývanie, ale aj zlý sen
Do Chrtian chodí autobus trikrát denne. Ráno, na obed a večer. „Našťastie, máme tu potraviny. V priestoroch kultúrneho domu sme na obchod vyčlenili jednu miestnosť. Majiteľovi sme odpustili nájom na desať rokov, len aby to nejako utiahol. Ale aj tak to má ťažké. Ľudia kupujú na sekeru a niektorí chodia radšej do mesta alebo do susednej dediny. Pritom ceny sú tu výhodné. To je to naše zmýšľanie. Keď nemám ja, nebudeš mať ani ty,“ tvrdí starosta.
V kultúrnom dome je aj pohostinstvo a klubovňa s pinpongovým stolom, mini futbalom, pohovkou a kachľami. „Mysleli sme aj na mládež,“ dodá Hriň.
Aj keď je v obci sto popisných čísiel, mnohé domy sú opustené a niektoré slúžia už len ako víkendové chalupy.
„Sedemdesiatšesť ľudí je v dôchodkovom veku. Do starých domov sa prisťahovali Rómovia. No máme tu aj jedného Francúza. V dedine už kúpil tri domy. Zo začiatku mal smelé plány. Chcel tu pestovať francúzsku fazuľu. Ale zatiaľ ostalo len pri rečiach. Pre mnohých sa Chrťany zdajú príjemným bývaním. Tichá dedina na kraji lesa pripomína skanzen. Sú tu pekné ľudové domy, kamenné pivnice, príroda, pohostinní ľudia. Na druhej strane, na príjazdovej ceste do Chrtian, najmä od Jazera (časť Chrtian), sa zakaždým, keď sem prichádza auto, zopakuje ten istý obraz - vodič nadávajúci na výtlky. Cesta do Chrtian totiž pripomína tankodrom,“ s patričnou dávkou hnevu v hlase hovorí starosta.
Voľakedy bolo v Chrťanoch veselšie
Marta Nátonová má sedemdesiat rokov. V Chrťanoch vraj žije už celú večnosť.
„Tak veru, drala som tu sukne ako dieťa, potom ako dievka, žena a teraz ako stará baba. Voľakedy tu však bolo veselšie. Dodržiavali sa tradície, zvyky, cez deň sme robili na hospodárstve, večer chodili na posiedky, tkali či párali perie. Boli tu aj zábavy, skrátka, mali sme veselší život. Na družstve bola ťažká práca. Aj keď sme si na obed posedeli pod vŕbou, neodišli sme domov, kým sme nemali robotu hotovú. Dnes je Ďura, idem sadiť zemiaky. Zemiaky sa vždy sadili na Ďura. Aby boli veľké a nepomrzli. Na tretieho mája sme sadili uhorky, aby bolo na nich každý tretí deň čo oberať,“ povie napriek siedmim krížikom na pleciach čiperná žena a potľapká starostu po pleci.
Hriňa tu každý oslovuje menom. „Snaží sa. Záleží mu na dedine,“ pochváli ho Dušan Náton. Má štyridsaťštyri rokov. Rozhodol sa ostať na dedovizni. Robí na farme.
„Chrťany mi prirástli k srdcu. Starosta, zahráme si dnes ten futbal? Mladí proti starým, tak ako minule,“ obráti sa s úsmevom na tvári na starostu. Opodiaľ postáva chudá žena. Fajčí. „Cigareta musí byť, však moja, aj keď mäsa nebude,“ priateľsky ju podpichne starosta. Vie, že život niektorých ľudí nezmení. Aj keby chcel. Domáca pálenka je raňajkami, obedom i večerou v mnohých domácnostiach. Lacná cigareta z Ukrajiny k tomu a hneď je svet krajší.
„Mentalitu niektorých ľudí nezmeníte. Nemajú čo do hrnca, ale v záhrade im rastie burina,“ dodá Ján Hriň. Len občas si pripustí, že jeho obec vymiera. Nevie, aká budúcnosť čaká novohradskú dedinku ležiacu v doline Chrtianskeho potoka medzi Vanovým vrchom, Striebornou, Cerinou a Vartou, chudobnou počtom obyvateľov, ale bohatou svojou vyše 780-ročnou históriou.
