Chorú Zuzanu maľovanie ukľudňuje

VEĽKÝ BLH. V mnohých jej obrazoch badať túžbu po slobode. Exukurzia do jej života je bolestivá. V máji oslávi štyridsiatku a už sedem žije za bránami Domova sociálnych služieb vo Veľkom Blhu. Zuzana Kasarová trpí schizofréniou a epileptickými záchvatmi. Nosí v sebe smútok, ktorý možno ani sama nevníma a nevie ho opísať. Maľuje. V tvorivej dielni má svoj stojan aj maliarske plátno. Každý deň sa k nemu postaví a zachytáva krajinky, kvety vo váze, svoj domov či Ježiška v jasliach.
Maľuje pre seba aj svoje spolubývajúce
„Neviem nájsť vhodné slová, ktorými by som vystihla to, čo pre mňa maľovanie znamená. Všetko. Môj život, voľný čas aj túžbu. Po slobode? Možno. Mám kamarátku. Volá sa Angelika. Len by mohla byť otvorenejšia,“ povie a zahľadí sa na muškáty, ktoré zdobia záhradu pred ústavom. Vonku ešte nemaľovala. Mohla by. Len ju to nenapadlo a nemal jej kto poradiť.
V ústave je okolo sto žien s rôznymi duševnými chorobami a mentálnym postihnutím. Zuzka maľuje aj pre nich. Jej obrazy zdobia steny starého kaštieľa.
Túži po návrate domov
Často spomína na svoje rodisko, na Veľký Krtíš. „Mám tam svoj domov. Veľmi by som sa chcela vrátiť domov a maľovať pri svojom otcovi. Väčšinu dňa totiž preleží na posteli. Je chorý. Talent som zdedila po ňom. Rád maľoval a ja som sa už ako malé dieťa okolo neho obšmietala a chytala štetec do ruky,“ hovorí Zuzana. V kaštieli našla strechu nad hlavou. Býva tu, no už dávno pochopila tunajšiu hranicu slobody. Každá jej spolubývajúca má svoju diagnózu, svoj kríž, ktorý tlačí k zemi. Niektorú menej, niektorú viac. Únik aj spôsob prežitia hľadajú pre mnohých v bežných činnostiach. Vyšívajú, odpisujú texty z učebníc, lepia obrázky a poniektoré maľujú.
Mala ísť na súťaž do Japonska
Zuzka má talent. Jej obrazy zdoba steny kaštieľa. Stihla s nimi získať aj mnohé ocenenia na celoslovenských súťažiach zdravotne postihnutých. „Tamto visí diplom, ktorý som dostala,“ pyšne ukáže na stenu chodby. Mala sa zúčastniť aj celosvetovej súťaži v Japonsku. „No nemohla som, bojím sa lietať. Loďou by som ešte išla, ale lietadlo nie je pre mňa. Povedal mi to aj lekár. No radšej ako do ďalekého Japonska by som išla domov do Veľkého Krtíša,“ povie smutným hlasom. Pri obrazoch si vystačí sama. Upokojujú ju.
Vyučila sa za predavačku a ochorela
Vyučila sa za predavačku. „Mala som aj svoje lásky. Doma som nebola dlhých osem rokov. Mamka už má svoje roky a má dosť starostí. S otcom aj s vnúčatami. Keby vládala, isto by ma k sebe zobrala. Niektoré obrazy namaľujem za dve hodiny, no niektoré neviem dokončiť ani za päť dní. Jeden som dokonca maľovala až osem dní. Nevadí, nikam sa neponáhľam. Za týmito múrmi má človek času dosť. Viac, akoby chcel,“ povie Zuzana. Choroba jej zobrala domov.
„Zuzanka je veľmi šikovná. Rada maľuje a jej obrazy sú fakt pekné. Podľa mňa by ich mohla aj niekde vystavovať. Vdychuje im svoju dušu a to je na nich to najkrajšie,“ pochváli Zuzanu sociálna pracovníčka Marcela Krnáčová. Zuzka je na pochvalu hrdá. Ukazuje nám svoje diela. Aspoň na chvíľu zabúda na prostredie, v ktorom sa zrodili a v ktorom sa sama nachádza.