KOKAVA NAD RIMAVICOU. Už to bude päťdesiat rokov, čo sa Pavel Bielčík vrátil z vojenčiny s veľkým snom. Mať vlastnú fujaru a hrať. Kúpiť sa vtedy nedala. Naveľa, keď toľko o fujarke básnil, mu sused prezradil, že na vojne s ním bol Martin Kubinec a jeho otec fujary vyrába. „Sadli sme na bicykle,“ spomína postarší, veľmi čiperný pán s iskrou v oku, „a šli sme hore na Salajku.“ Juraj Kubinec bol doma, veď bola nedeľa. Predstavili sa, kto sú a čo chcú, vypili po poháriku. No a starký pristal, že veď aj druhí tu boli a nakoniec sa vzdali. Pavol Bielčik spomína: „V kúte sme videli zo tri fujary, jedna zdobená a tie dve len takéto holátka ako táto tu, na ktorej teraz robím.“ Ukázal na nádherne, jemnučko vyhladenú fujarku a pokračoval: „No tak si zoberte fujarku, vraví. Aj on zobral fujaru, takto sa to drží, takto sa do toho fúka a takto sa hrá. Skúšali sme. Samozrejme, že nám to nešlo, ako to nemôže na prvýkrát nikomu ísť, problém je to udržať v ruke, nieto do toho aj dýchať, a ešte aj rozmýšľať, že čo budem hrať.“
Fujaru mordoval pod smrečinou
Dnes už známy výrobca fujár to nemal v začiatkoch vôbec ľahké. „Starký Kubinec bol taký dobráčisko a veľmi trpezlivý. Dodnes ho za to obdivujem. Po takých dvoch týždňoch, keď videl, že chodím tam otravovať a že sa ma tak ľahko nezbaví, požičal mi ťažkú jaseňovú fujaru na domov. Vraj trénuj, uč sa,“ spomína Bielčík. Zakrátko to už s ním doma nemohli vydržať a tak chodil k neďalekej smrečine a tam, ako sa hovorí, mordoval a mordoval tú fujarku. Až po dlhých troch týždňoch prišiel na dvor, zahral jednoduchú kokavskú pieseň a jeho žena vyšla von a začala ju spievať. To bolo radosti, že aj niekto iný odhalil, akú pieseň na fujare hrá.
Aj Juraj Kubinec sa potešil, ako to mladému Bielčíkovi ide a požičal mu, čuduj sa svete, vlastnú fujarku. Teraz vraj nepôjdu vystupovať, tak má hrať. Aj hral, ale po čase ju musel vrátiť. Už mal doma nejaké drevo narezané, bolo však surové. Požičal si vrták a dačo odvŕtal. Chcel, aby to rýchlo uschlo, a tak dal navŕtané drevo do kotolne, kde však bolo horúco. Budúca fujarka popukala.
„Tie začiatky boli také, že aj sa nedarilo. Ale keď človek niečo naozaj veľmi chce, tak to dosiahne,“ povie. Nakoniec mu Kubincovci dali vysušené drevo, také, čo keď by sa pokazilo, nebola by veľká škoda. „Nad tým som sa mordoval aj s kamarátom. Všetko sme robili na kolene. Keď nám to trošičku zahralo, boli sme šťastní. Táto zahrala a potom aj ďalšie. Najskôr som si požičiaval vrtáky, neskôr som si zohnal vlastné. To vám je veľmi ťažké také veľké vrtáky kúpiť. I dnes. Ale moje fujarky začali hrať.“
Bol hrdý na to, že je Slovákom
Pravda, vtedy ešte nevedel, čo je to ladenie a nemal mu ani kto poradiť. Ako sa starkému podarilo fujaru navŕtať, taká bola. „Fujaru potom zvykol chytiť a prikázal mi nakresliť dierky tam, kde držal prsty. A bola. Lenže teraz, keď fujara má hrať s orchestrom, tak musí každý tón ladiť. Vtedy ide každá sranda nabok,“ hovorí výrobca.
V sedemdesiatom roku doktor Leng urobil diplomovú prácu o fujare, v ktorej znotoval fujarové piesne a všetko vedecky podložil. „Keď sa mi to dostalo do rúk, preštudoval som si to. Históriu, že je to len náš slovenský hudobný nástroj, ktorý vznikol tu na strednom Slovensku a v tejto oblasti a nikde na svete nemá obdobu. Človek bol na to patrične hrdý. Ja som sa nikdy nehanbil za to, že som Slovák,“ vyznáva sa Pavel Bielčik.
Pred Detvianskymi slávnosťami Leng spojil desiatich fujaristov. Pol roka predtým im dal presné rozmery, podľa ktorých si museli vyrobiť fujary tak, aby presne ladili. Dovtedy hral každý na takej, akú mal. V Detve po prvýkrát hrali desiati fujaristi jednu pieseň. „A odvtedy som vedel, že takto vyzerá fujara v ladení As,“ spomína Bielčík.
„Nemám hudobné vzdelanie, no odvtedy sme sa začali zaoberať aj tým, ako ladiť fujarku. Vznikol folklórny súbor Kokavan. Tam som hral a fujaru som musel mať ladenú do muziky. Vždy som použil harmonikára, fujara sa spravila dlhšia a po kuse sa z nej odpiľovalo, aby sme prišli na tú správnu tóninu. Dnes už mám na všetko urobené tabuľky, prepočty, ba aj ladičku mám. Každá fujarka sa vylaďuje, urobia sa menšie dierky a potom sa posúvajú dole alebo hore a dolaďujú sa presne na 96 percent na ten tón, ktorý má dať. Dnes sa robia oveľa dokonalejšie nástroje ako v časoch, keď som ja začínal,“ uzatvoril svoje rozprávanie majster Pavel Bielčik.
Autor: IVA HOLLÁ
