KLENOVEC. Verejnosti je známy ako azylový dom, útulok pre ľudí bez prístrešia alebo len jednoducho útulok. Miesto, kde bezdomovci nachádzajú poslednú šancu žiť dôstojný život. Žobráci bez strachy nad hlavou, neumytí, neupravení, v niekoľkých vrstvách šiat, neraz pod vplyvom alkoholu, to je obraz, ktorý sa stal súčasťou života väčších miest. Ale problém bezdomovectva je aj v malých obciach.
Útulok v Klenovci je organizačnou jednotkou Domova dôchodcov a domova sociálnych služieb, ktorý poskytuje sociálnu starostlivosť seniorom a telesne postihnutým seniorom. Má 23 klientov, z toho je 11 starobných dôchodcov a 6 s telesným postihnutím. V útulku žije šestnásť klientov, ženy sú vo veku od 20 rokov do 60 rokov a muži od 45 rokov. Zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj.
„V útulku poskytujeme nevyhnutné prístrešie tým ľuďom, ktorí stratili strechu nad hlavou, nevedia si zabezpečiť nové obydlie a sú v hmotnej a sociálnej núdzi,“ hovorí riaditeľka zariadenia Katarína Zamborová.
„Slúži aj pre deti z detských domovov, keď po ukončení prípravy na povolanie nemajú kam ísť. Klientov máme na základe spolupráce s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny alebo z jednotlivých obcí,“ dodá.
V útulku je čisto a poriadok
Obyvatelia domova sa tešia jarným dňom. Teplo pre nich znamená väčšiu šancu na prežitie.
„Niektorým sa lepšie býva vonku na ulici. Mali sme aj takých, ktorí tu prežili zimu a na jar z vlastnej vôle odišli,“ hovorí riaditeľka. Útulok v Klenovci nájdete hneď pri hlavnej ceste. Nenápadná brána, malý dvor. Domáci si už naň zvykli. Prišli sme neohlásení. V prednej časti domu bývajú ženy. Vošli sme do malej predsiene, z ktorej je vchod do dvoch izieb, kúpeľne a záchodu. Všade je čisto. V jednej izbe majú dve ženy otvorené svoje skrine a aj v tých vidno poriadok. Kúpelňa je vyumývaná, že by sa za ňu žiadna dobrá gazdinka nemusela hanbiť. Doma sú len tri ženy, ostatné sú na aktivačných prácach.
Stratili domov a nemali kam ísť
Osudy ľudí bývajú rôzne. Ten Zuzanin nie je práve najveselší. „Deti mám povydávané. Mamu ani otca už nemám a súrodenci majú svoje problémy. Nemám kde bývať. Byt som stratila tak, že som sa rozviedla a neplatila nájomné. Nemala som z čoho. Manžel nám nedával peniaze a ja som vtedy nerobila. Voľakedy som bola sekretárkou v Bystrici. Teraz už nemôžem robiť kvôli nohám. Bolia ma kĺby,“ hovorí Zuzana.
Aj Marta už má svoje roky. „Manžel zomrel, keď som mala 28 rokov. Ostali mi štyri deti, najstarší mal deväť rokov rokov, najmladší len štyri. Nebolo z čoho platiť činžiak. Tak som skončila tu. Som už na dôchodku.
Zuzana je najmladšia. „Ja som stratila otca, mamu zavreli. Mala som sedemnásť rokov. Byt nám zobrali a ja som sa dostala do azylového domu. Robím na aktivačných prácach,“ hovorí. Ženy sa prekrikujú: „Dobre nám je tu, cítime sa ako doma. Udržiavame si poriadok. Ako jedna veľká rodina.“
Bezdomovectvo na dedine
„Problém bezdomovectva je dosť veľký, aj keď u nás možno nie je až taký vypuklý ako vo veľkých mestách,“ tvrdí Zamborová.
„Niektorí bezdomovci sa presúvajú do miest. Mali sme jedného, čo sa vybral do Bratislavy. Mal svoje miesta, kde prespával, kde žobral, vedel, kde vyhadzujú kvalitné veci. Na zimu sa vrátil. Vedel vyťažiť zo svojej biedy. Dlhé roky prežil v nápravných ústavoch. Ale väčšinou sú to sociálne odkázaní ľudia, ktorí v našom útulku žijú celoročne. Sú to dlhodobo nezamestnaní ľudia bez vzdelania, ale nemôžem povedať, že stratili pracovné návyky. Pravidelne robia v rámci aktivačných prác dva až štyri hodiny denne. Nie sú leniví, len sa nevedia zo svojej situácie vymotať,“ dodá.
Ľudské osudy sú podobné
Prezreli sme si aj ubytovňu mužov. Jedna veľká miestnosť, kde každý má svoj kútik, skriňu, poličky. A opäť všade čistučko, zariadenie zánovné, pekné. Osudy chlapov sú podobné. František je chorý na srdce. „Odpadol som na ulici a skončil v nemocnici. Mal som ženu, spolu sme bývali v Rimavskej Sobote. Zoznámila sa však s iným a mňa vyhodila z bytu. Žijem zo sociálky. Sám si navarím, nechodím na obedy,“ priblíži nám svoj osud.
Michalov príbeh je podobný: „V Rimavskej Sobote som býval sedem rokov. Rozviedol som sa a už desať rokov som bezdomovcom. V máji bude tomu sedem rokov, čo som prestal piť, lebo kvôli alkoholu som prišiel aj o byt, aj o ženu.“
Najbiednejšie vyzeral Jiří: „Býval som v Sobote. Žena si do bytu vzala synovca so ženou a tromi deťmi. Neskôr byt predala. Mal som dostať sociálku, ale ešte ju nemám, tak nemám za čo jesť. Je tu lepšie ako vonku, aspoň neprší a nepadá sneh.“
„Najhoršie je, keď k nám prídu bez peňazí,“ upresňuje riaditeľka. „Obce a mestá zvyknú pomôcť tým, že našim klientom na preklenutie najťažšieho obdobia poskytnú nejaké prostriedky. No niektorí prídu celkom bez peňazí, nemajú ani za čo jesť. V takých prípadoch máme veľmi dobrú spoluprácu s farským úradom, lebo náš pán senior vie získať konzervy a my už potom zabezpečíme aspoň ten chlieb,“ priblíži systém prežitia ľudí riaditeľka.
Starostlivosť štátu i susedov
V Klenovci žijú ľudia, ktorí s obyvateľmi útulku súcitia. Pomáhajú ako môžu, donesú aj nepotrebné oblečenie. Opatrovatelia už vedia, čo klienti potrebujú – pulóvre, nohavice, pyžamo, šaty. Niektorí si pomoc vážia, niektorí nie. „Mali sme klientku z Lučenca, ktorá s ničím nebola spokojná. Dostala značkovú parádnu vetrovku, no behom dvoch dní ju roztrhala a prišla si pýtať ďalšiu,“ spomína riaditeľka.
V útulku dostanú hlavne prístrešie, hygienické zaopatrenie, tí, ktorí chcú, chodia na obedy, ostatní si varia sami. Za stravu si ale platia. Kompletný obed stojí euro a trinásť centov (34 korún). V práčovni sú tri práčky. Klienti si veci perú sami.
Žijú ako jedna veľká rodina
„Fungujú ako vo väčšom rodinnom dome. To znamená, že musia spolu vychádzať. S tým sú niekedy problémy. Vtedy musíme zasahovať. Dohovárame, presviedčame a neraz aj pohrozíme. Ťažšie medzi seba prijímajú nových ľudí. Cítia sa tu udomácnení a kým sa noví adaptujú v novom prostredí a zbavia sa stresu, z ktorého unikli, niekedy vzniknú za ten čas konflikty,“ hovorí riaditeľka.
Posledná kontrola potvrdila alkohol u jedného klienta. Musel odísť. Je to prísne, ale jediné možné riešenie. V útulku je 24- hodinová dozorná služba, v ktorej sa strieda päť zamestnancov. Klienti tu zostávajú, kým si nenájdu ubytovanie. A veru sa už pritrafilo, že si ho aj našli. Niektorí odišli za prácou. Ale spravidla sú tu dlhšie, pretože si sami nevedia pomôcť. Nevedia sa dostať z kruhu, v ktorom sa ocitli aj vlastným pričinením.
Autor: IVA HOLLÁ
