HAVRILOVO. Na Havrilove za Utekáčom vystúpite z auta, ďalej sa dá už len s terénnym vozom, alebo peši pol hodinku do kopcov na Cisársku hoľu. Vrchári to vybehnú aj za desať minút, ale našinec by musel mať inú kondíciu. Kľukatá lesná cesta a potom kus po lúkach. Čarovné výhľady na susedné kopce, spev vtákov, bzukot včiel na rozkvitnutých lúkach. Farma, to je maštaľ z váľkov, ktorá sa však už nepoužíva, pristavané prístrešky na seno a stroje, všetky súce len do strmých kopcov. Práve dokončili bránenie lúk a opravy oplotkov. Kravy zazriete v diaľke pod horou na pastvinách a pri napájadle. Gazda Dušan Cagán žije s manželkou v starej dreveničke. Jedna miestnosť, v ktorej sú vždy otvorené dvere do kopca. Štyri postele, skriňa, pec a uprostred stôl, na ktorom sa je aj úraduje. Z druhej strany majú hrdú hosťovskú izbu so starožitným nábytkom, ale tam nežijú. Takto je to pohodlnejšie.
Biofarma hovädzieho dobytka
Ak sa Cagána spýtate, aký je rozdiel medzi biohospodárením a tým pôvodným, odpovie vám: „U nás rozdiel nebol veľký. My sme nikdy nepoužívali umelé hnojivá. Ak nerobíte v biohospodárstve, tak môžete. Ale my nesmieme použiť ani len organické. Farmársky zákon hovorí, že od 12 percent stúpania sa nesmú používať, pretože vznikajú splavy. Sme čistí, bez akýchkoľvek hnojív. Ale ešte nie sme biofarma. Tretí rok sme v konverzii. Až v tomto roku by sme mali dostať certifikát.“
Kravy sú chované na voľno. V biofarme musí byť voľné ustajnenie, krava nesmie byť priviazaná. Len výnimočne, keď sa chová, ošetruje a pri pripúšťaní. Teliatka nemožno vôbec priväzovať. Okrem toho musia mať prístup k vode, k senu. Musia mať miesto, nejaké zátišie, ako v neďalekej brezine, aby sa mohli schovať, najmä pri veľkých mrazoch v zime.
„Teraz máme 74 kusov dobytka. Ale ťažko to zrátať, stále sa rodia nové teliatka. Keď sem prišiel syn, ktorý sa tiež volá Dušan, išiel hľadať jedno teliatko, čo sa v tú noc narodilo. Nenašli sme ho. Matka ho schovala kdesi v húštine. Keď zmocnie, potom sa pripojí k stádu,“ vysvetľuje gazda.
Teliatka sa rodia na lúke
„Teliatko uliahnuté na lúke sa zakrátko postaví na nohy. Keď je zdravé, príde samo. Aj v zime som hľadal kravu. Otelila sa vonku, už som si myslel, že bude po teľati. Na druhý deň prišlo s kravou. Zdravé teľa prežije. Choré zahynie. Zákon prírody. Niektorá matka odchádza od teľaťa, iná ostáva s teľaťom, kým nezmocnie. Stalo sa, že vlk teľa roztrhal. Inokedy, ako sa telila krava, jej medveď roztrhal vemeno. Hlboká jazva zostala. Zverolekár ju zašil, ale darmo sme ju liečili, pošla. To sú smutné chvíle, no v prírode je to tak,“ hovorí majiteľ stáda.
Ale radostných chvíľ je v kokavských vrchoch viac. Najväčšiu má hospodár vtedy, keď vidí kravu s novým prírastkom. „Len zoberieš záušnice, čísla, cvakneš mu, pustíš ho a ide ďalej s kravou. A bez roboty. Jasne, tú kravu musíš chovať, nie je to bez roboty. Ako sa o statok staráš, tak ti to statok vracia. Keď sa dobre staráš, sú pokojné, prídu k tebe na privolanie. Do cudzieho alebo do dravca krava pôjde, ale do vlastného nie. Niektoré teraz viac zdiveli. Darmo zavonia môj pach, ktorý pozná, ak má teliatko, hlavou aj do mňa ide – nechaj moje teľa,“ varuje gazda.
Nestačí, keď sa kravy samé pasú
Zdalo by sa, že biochov je jednoduchý, veď tie kravy sa pasú samé. Jasne, ale musia byť urobené oplotky, aby sa netúlali. Pokiaľ má krava dosť paše, tak sa z medze, zo svojej lúky nepohne. Ak nemá čo žrať, môže mať aj oplotok, no prerazí ho a ide za pašou.
„Toto je najhorší čas. Je jar, paša len začína rásť a voňať. Nie je jej dostatok. A kravám môžete dať aj pozlátené seno, len ho ovoňajú a idú za zeleným. Keď paša ešte nedorastá, vtedy krava chudne. A nebude žrať seno, len chudne a chudne. Vybrali sme im seno na lúku, malo pršať, tak sme ho spratali. Znova sme ho vyložili a krava príde, ovonia a neje,“ vysvetľuje majiteľ. „Ak nebude pršať, bude s nami zle. Máme veľa kusov, kde s nimi pôjdeme? To nie je sranda. Keď teraz niečo narastie, to hneď aj spasú,“ horekuje.
O lúky sa treba starať
Na jar gazdovia vysekávajú kriaky, hlavne šípky. No nie je to kvôli kravám.
„Oni sa najlepšie pasú v šipine, lebo tam majú chládok. Nie je to dobré, že si páni vymyslia vysekávať zarastené lúky. Keď je horúčava, veľké slnko, krava sa vrúti medzi šípy a vypasie to až ku koreňom. No a na jeseň a v zime žerú šípky. Lajná majú červené, samé jadro. To musí byť také zdravé mliečko ako lusk, plné vitamínu C,“ povie Dušan.
Na jeseň dodáva dobytok do Talianska, lebo naši vykupujú len staré kravy. Vykúpia aj jalovicu, ale za takú cenu, že sa ju neoplatí chovať. Zaujímali sme sa, či je rozdiel v cene, pokiaľ dodáva biomäso. S prekvapením sme zistili, že nie. Keď dostanú certifikát biofarmy, mohli by predávať drahšie. Ale nikto to nevykúpi. Pravidlá však treba dodržiavať.
„Kontroly sú prísne. Chodia a kontrolujú, nežartujú s človekom. Vlani som mal kontrolóra z Olomouca. Z celej Európskej únie môže prísť niekto na kontrolu z podniku Naturalis. Či príde z Belgicka, Francúzska alebo odkiaľkoľvek, musí ho gazda pustiť, dať všetky doklady, zmluvu urobia a potom to zaplatíš,“ približuje pravidlá chovu gazda z kokavských vrchov.
Zmúdreli sme, ale oslabli
Keď prešli na biohospodárenie, bolo treba vybudovať prístrešok so špeciálnou podlahou, takzvané roštovanie, ktoré musí mať presné rozmery, aby tam kravám nezapadli nohy. Zároveň preto, aby hnoj a močovina prepadali do izolovanej jamy.
„Ja to už teraz robím aj kvôli sebe, aby som nemal takú namáhavú prácu. V starých chlievoch sme museli ručne nosiť 30 až 40 metrov sena do stajne a vyložiť ho za rebrinu. Každej krave sa musel hnoj spod zadku vyviezť von. To bola veľmi ťažká robota. Teraz je nad roštovaním seno a kravy, keď si ho vyžerú, už naň nedosiahnu. Seno im prihodím vidlami. Ale aj to sa dá zmechanizovať. Nebalíkujeme seno, lebo je tu veľká strmina, všetko by sa do doliny zgúľalo. Voľakedy sme vládali, boli sme sprostí a mocní. Teraz sme zmúdreli, ale oslabli,“ s úsmevom na tvári vtipkuje gazda.
Pôvodom je Cagán elektrikár, údržbár, opravár automatických práčiek. „Nemenil by som. Ako roky pribúdajú, človek si viac váži pokoj. Dole som ráno o siedmej sadol k práčkam a končil večer o ôsmej večer. To nie je život, to je naháňačka. Takto mi pred dverami zabučí Kubo, malé teľa, a ja viem, že mám vstávať. Pokojne robím, čo treba. Život je taký, treba si ho ctiť. Nie sú všetko peniaze. Tu zájdeš pred dom, teľa na teba zabľačí, kravka zabučí a hneď ti je lepšie na duši.“
Mlieko kupujú v obchode
Dobytčia farma, ale mlieko tu nedostanete. Voľne chované kravy sa nechcú dať podojiť. Žijú v stáde. Človek ich neudrží oddelené. Ujdú za stádom. „To je smiechu, keď ma v samoobsluhe vidí niekto kupovať mlieko – taký gazda a ty mlieko kupuješ? Koľko máš kráv? Tridsaťšesť. Ale ja dodržiavam - nemá sa dojiť, nedojím,“ povie Dušan.
Na nachovanie jednej kravy sa počíta s 25 kg sena denne. Keď napadne sneh už na Dušičky, do marca, apríla sa musia chovať. Len v decembri spotreboval vyše 43 ton sena. Evidencia musí byť presná. Spotreba sena, aj koľko lúk kravy vypasú.
„Človek musí s tými zvieratami žiť, aby zistil, čo dokážu. Niekto by si myslel - sprostá krava. Aj nadávka je taká. Ale to nie je pravda. Krava je múdre zviera, pokiaľ ju človek nebije a netrýzni. Len musí mať meno, aby vedela reagovať. Keď na ňu zakričíš Malina, ona už vie, že zle robí. To sú inteligentné zvieratá, ktorým to myslí,“ dodá Cagán.
Autor: IVA HOLLÁ
