MÁLINEC. Život prežil v málinských kopcoch, v časti zvanej Prieraz. Mal šťastie. Jeho chalupu voda nezaliala.
„Priehrada bola potrebná, ale mojim susedom vzala domov. Pod vodou zmizli štyri osady - Hámor, Hrozinovo, Šťavica a Chmeľná. Niektorí starci odchod z dedovizne neuniesli. Zomreli krátko potom, ako ich vyhnali z domovov. Nikto sa ich neopýtal, ako sa cítia. Úradníci prišli, povedali, že musia odísť a bolo. Keď padal náš kostolík, hoci som chlap, plakal som. Skladali sme sa naň všetci. Každý dal toľko, koľko mohol. Na lazoch sa ťažko stavali domy. Náš pôvodný dom bol neďaleko tohto. Tento sme kúpili,“ hovorí Štefan Šufliarsky. Má deväťdesiatštyri rokov. Je najstarším lazníkom v okolí Málinca.
Duša by aj chcela, no telo nevládze
Zdravie ho už neposlúcha. Nohy neslúžia. „Duša by aj chcela gazdovať tak ako predtým, ale vláda z tela už odchádza,“ hovorí.
Kedysi tu bolo sedemdesiat domov. Tie, ktoré nezrovnala so zemou priehrada, zrovnal čas. „Bývalo tu veselo. Neďaleko stála škola. Pamätám si časy, keď do nej chodilo aj vyše štyridsať detí. Lazníci mali veľa detí. Ale tak, ako sa rodili, tak aj mreli. V zime tu napadlo toľko snehu, že sme aj niekoľko dní boli odrezaní od dediny. Kým prišiel doktor, nemluvňaťu už nebolo pomoci. Aj my s mojou sme mali päť detí. Dve zomreli. Dvaja synovia bývajú s nami. Pomôžu na poli aj v dome. Zajtra ideme sadiť zemiaky. Je ôsmeho mája. Pred 64 rokmi skončila vojna. Dva mesiace a desať dní som partizánčil. Bolo to ťažké obdobie. V horách sa odohrávali ťažké boje. Mal som 31 rokov a niekoľkokrát mi život visel na vlásku,“ spomína gazda
Na lazoch bývalo veselo, ľudia si pomáhali
Dole do dediny sa mu nechce. Načo by aj. Vo vrchoch je pokoj. Akoby tu zastal čas. „Hodiny sú vám zbytočné. Príroda vám ukáže všetko. Čas, aj to, aké bude počasie. A keď nie ona, tak moje staré kosti. Ak má pršať, deň pred tým ma bolí celé telo. Máme kravu, tá dá mlieko. Z toho je maslo aj tvaroh. Mäsa si tiež dochováme, zeleninu dopestujeme, o žiadnej kríze tu nechyrovať. Mladí sa stále niekam naháňajú, chcú to i ono, ale načo im to je? Vyžiť sa dá aj z mála. Človek prišiel na tento svet s holými rukami a tak aj odíde na večnosť. Len za tým veselým životom, čo tu bol, dakedy banujem. Chodili sme na zábavy, na páračky, pri oraní a kopaní zemiakov sused susedovi pomohol. Ľudia v meste sú nervózni, nemajú čas ani na seba, a nieto ešte na druhých. My, lazníci, hoci sme mali na dlaniach mozole, sme sa vždy cítili slobodní. Nečudo, že tie väzby k domu a pôde boli také silné,“ tvrdí hospodár.
Funkcia lazov sa zmenila, viac slúžia na rekreáciu
Mnohí jeho rovesníci už nežijú. Zomreli alebo sa presťahovali. Iní odišli do dediny, do mesta. A s nimi odišiel aj vrúcny vzťah k prírode a zvieratám. Funkcia lazov sa zmenila. V súčasnosti viac slúžia na rekreáciu ako na hospodárenie.
„Niekedy nás to stálo aj nadľudské úsilie, aby sme prežili. Vždy tu bola dôležitá práca. Od svitu do mrku. Ale nemenil by som. Ani moja žena. Má 84 rokov. Kým sme dvaja, je nám dobre. Do záhrady nám chodili diviaky, srnky a zatúlal sa sem aj jeleň. S medveďom som sa nestretol, ale môj syn áno. Je to plaché zviera, ktoré bez dôvodu neublíži. A čo tých hríbov rástlo na okolí! Škoda len, že už za nimi nevládzem. Ani tie zemiaky zajtra nepôjdem sadiť. Budem spomínať na koniec vojny. Bolo že to radosti, keď Nemci kapitulovali,“ zakončí rozprávanie posledný mohykán z lazov nad Málinskou priehradou.
