KLENOVEC. Kedysi bol kováč v každej druhej dedine. Kováči mali šikovné ruky a ich remeslo si vážili gazdovia aj chudobní ľudia. Igor Radič už ako 15-ročný podkúval koňom kopytá. Mal talent. Rómovia rozumeli koňom a kováčskemu kladivu. „No talent sám o sebe nestačí. Potrebujete aj školu, trpezlivosť a neustálu chuť na sebe pracovať,“ hovorí majster z Klenovca.
Jeho dielňu sme v piatok ôsmeho mája našli ľahko. Napriek tomu, že bol sviatok, priviedol nás k nej buchot kladiva na žeravé železo. Majster kováč práve vyrábal na objednávku bránu a ozdobný plot. V jeho dielni prevláda tmavosivá farba. Nájdete v nej množstvo kladív, klieští rôznych veľkostí a iného náradia. Sivú farbu majú aj stroje na opracovanie kovu. Len oheň vo vyhni je žiarivý. A ešte sekerka vytiahnutá z ohňa svietila oranžovožlto a hriala. Kladivo v rukách učňa pravidelným tepom udieralo na kov. Na zemi ležali poohýbané tyče, z ktorých vznikne plot. Igor Radič mal dosiaľ len dvoch učňov. Teraz zaúča syna. Hovorí o ňom, že je pokračovateľom rodu, ktorý zdedí remeslo. „Veď aj meno má po mne. Vyrastá nové pokolenie kováčov,“ povedal hrdo klenovský majster. Pyšný je aj na druhého syna, ktorý si vybral remeslo kamenára. Pomaly si rekonštruuje malý domček vedľa dielne, ktorý získali so ženou po svokre.
Prácu dal Gemerský sociálny podnik
Nad dverami do dielne výrazne žiari farebný plagát Gemerský sociálny podnik. Projekt sa realizuje vďaka podpore Európskeho sociálneho fondu v rámci operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia. Program sa snaží podporiť ľudových remeselníkov rôznych zameraní.
„Bol som živnostníkom, ale od decembra ma zamestnal Gemerský sociálny podnik. Sú v ňom rezbári, umeleckí kováči, ženy vyrábajúce guby. Oprašujú sa staré remeslá, ktoré by inak nezanikali. Oni mi zháňajú zákazky aj materiál. Mne dajú plánik, ako má výrobok vyzerať a ja to pre nich vyrobím,“ objasňuje systém fungovania v sociálnom podniku kováč. Robil už brány, kovové ozdoby na krby, kľučky, kovové stoly, stoličky, vešiaky, krbové súpravy, železné postele, rôzne panáčiky, figúrky, zvieratká. Aj pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby vyrábal kovové výrobky. Vie si vážiť každú korunu. Pochádza zo skromných pomerov, ale z hrdej a pracovitej rodiny.
Kováčska dielňa je slušne zariadená
Ak by mal do svojej dielne všetko kupovať, poriadne by sa zadĺžil. „Takmer všetko potrebné náradie som si zhotovil sám. Vŕtačku, brúsku i kompresor. Aj kamaráti mi pomohli, ale ja som im všetko vrátil. Kúpil som len nákovu a nejaké náradie. Niečo som zdedil po majstroch, ktorých som obdivoval. Bálint, Hruška a Antal, to boli moji majstri,“ povie Klenovčan.
Remeslu sa začal priúčať pri starých kováčskych majstroch na družstve. A tí starí majstri sa zas učili pri iných starých majstroch. Igor Radič železo kuje už tridsaťštyri rokov. Baví ho to.
„Čo vymyslím, to viem aj zhotoviť. Naposledy som ukul päťdesiatcentimetrového Jánošíka. Kedysi klenovskí kováči, a boli to väčšinou Rómovia, podkúvali širokému okoliu kone. Aj ja som tak začínal a kone podkúvam dodnes. Človek si nenavyberá. Aká práca príde, takú treba urobiť. Teraz robím hlavne pre Gemerský sociálny podnik, ale keď mi privedú koňa, podkujem ho. Aj kravy som podkúval. Keď si krava zoderie kopytá, tak vyrobím polmesiačiky a z toho také podkovičky, aby mohli chodiť,“ zdôverí sa majster.
Keď chytí do ruky kus železa, už ho nepustí, pokým z neho niečo nevytvorí. Kul aj podkovičky pre šťastie. „Všade, kde som chodil predvádzať kováčsku robotu, mali o ne veľký záujem. Chodím po jarmokoch v Detve, pod Zvolenským hradom a do Kokavy. Najbližšie mám ísť 29. mája do Dunajskej Lužnej, kde má byť celosvetové stretnutie kováčov,“ povie o svojich plánoch kováč z Klenovca, ktorý chce, aby kováčske umenie žilo v Klenovci aj vtedy, keď on tu už nebude. Aby sa tu vždy našli jemu podobní ľudia, ktorí budú búchať kladivom vo svojej vyhni vo všedný deň aj vo sviatok.
Autor: IVA HOLLÁ
