KOKAVA NAD RIMAVICOU. Ak chcete vrchára Jána Vrábeľa z lazov na Kokave - Háj zastihnúť pri dojení ovečiek, musíte si privstať. Gazda vstáva na svitaní a okolo siedmej už má podojené. Ručne podojí asi 35 oviec, pričom ďalších pätnásť je zasušených. Aj s jahňatami a baranmi ich má dovedna78.
„Teraz dojím málo. Tie minuloročné jablká porobili garazdu,“ vysvetľuje vrchár. „Z tých jabĺk boli ovce úplne pripité. Mohli ste do nich aj kopať a ony nič. Jednu mi aj chytili. Myslel som si, že to bola stará ovca a veru nie, taký mladý baran v najlepšom veku to bol. Liezli hocikde popod ovocné stromy. Na jeseň padali veľmi zrelé jablká a vtedy majú v sebe najviac alkoholu. A keď ešte na zemi vykysli a ovce sa k nim dostali, nečudo, že boli opité. Nič si nedali povedať, vždy ušli. Dával som im aj seno, ale nechceli ho žrať. Pochytalo im pečienku. To sa vám nenažralo poriadne, nenabralo loj do seba. A potom nemali mlieko pre jahňatá. Slabé sa rodia, niektoré neprežívajú. Jablká veľmi pokazili ovce. Dokonca staré ovce aj podochli. Planý rok to bol,“ sťažuje sa gazda, ale zato sa o stádo vzorne stará ďalej.
Ovce chodí pásť každý deň
Vypustí ich z košiara a oni sa veselo rozbehnú po lúke na susedný kopec po známom chodníčku. Tráva je ale veľmi suchá, nízka, spasená. Aprílové sucho veru neprospelo pastvinám. Každý gazda netrpezlivo čaká na májové dažde, lebo inak nebude čo kosiť. A čo potom dá v zime statku žrať? Na kopci svišťal chladný vietor, ale slniečko teplo svietilo. Všade veľká strmina. Čo sa dá, pokosia horskou kosačkou s traktorom do horského terénu, ale každá mať sa bojí o syna i muža, keď sa kosí a zváža seno. Ale ručne nakosiť pre toľko zvierat by bolo neúnosné. Aj tak vykášajú strminu ručne a je jej neúrekom. Kto vie, ako to bude so senom tento rok. Je polovica mája a veľmi málo pršalo. Gazda spomína, že aj včera ponad Ratkovou a Tisovcom bola hmla, ale pršalo veľmi málo.
Vlastnej pôdy nemá veľa
Pamätá už 67 liet a do dediny už ani nechodí. Stačia mu tieto strmé kopce. Do „civilizácie“ už chodí len do Lučenca. Žiadosti a zmluvy na dotácie podpisovať.
„Na pôdu dávajú aj 6000 korún na hektár, na sťažené podmienky, ale ja nemám veľa pôdy. Na jednu ovcu bahnicu to je 660 korún na rok a na kravu dojnicu 3000 korún. Ale to musí človek riadne inseminátorom pripúšťať kravu, teľa dochovať a všetko vydokladovať, inak vám nedajú nič,“ objasňuje Vrábeľ.
Vlastnej pôdy, majetku, ako sa tu hovorí, nemá veľa. Dva hektáre a čosi. Ale ešte obhospodaruje pôdu spoločnú so súrodencami, čo je 16 hektárov. Teraz sú piati, jeden brat im už zomrel. Nejako to však v tých súrodeneckých vzťahoch medzi nimi škrípe. „Oni sa nechcú starať a nevedia sa dohodnúť. Aj by sme od nich odkúpili majetok. Tri -štyri hektáre sú už plané, zarástli. Pritom oni sa zriekli poľnohospodárskej pôdy v prospech otca a mňa. Je to na obecnom úrade zapísané a všetko potvrdené. No aj tak robia drahoty, ale hospodáriť nechcú,“ smutne priznáva starý vrchár.
Gazdovanie sa dedí z pokolenia na pokolenie
„Môj otec chodil za mnou s plačom, že komu on hospodárstvo zanechá. Nechcel, aby jeho celoživotná práca vyšla navnivoč. Ja som mal robotu v Žiline, robil som lanovky, vleky. Tu naokolo ľudia odchádzali, opúšťali chalupy, ktoré zhnili, schátrali a popadali. A tak ma prehovoril. Už som tu na lazoch zostal,“ hovorí. Ale je rád. Lebo jeden z jeho synov Marián sa rozhodol, že bude pokračovať v otcových šľapajách a pracuje na gazdovstve. Nezastihli sme ho, bol v nemocnici. Manželka Anna denne ručne podojí osem kráv. Ale pokiaľ nepríde švagor pomôcť zaháňať ovce, keď syn nemôže, tak aj pri tejto činnosti musí žena pomôcť, pričom stihne ešte zo štyri, päť oviec sama podojiť. Jeho druhý syn pracuje v Detve a dcéra v Hriňovej.
Ovce treba chrániť pred dravcami
Ovce idú svojou cestičkou, ale zavše ich treba zavrátiť a vtedy si aj starý gazda rezko pobehne, aby do lesa nezašli. „Teraz pasiem až tam nad Drahovou,“ ukazuje na vŕšok za druhou dolinkou. „Musím ich pásť, lebo ony sa schytia a odídu hocikde.“ A to miesto „hocikde“ býva veru nebezpečné. Gazda vám hneď ukáže neďaleký lesík a prezradí, že aj v týchto dňoch sa tam v húštine objavil mladý medvedík. Stále chodil za ovcami. Aj na vlkov tu môžete naraziť. Pred rokom mu dravec košiar v noci narušil. Vrábeľ nevie, či to bol medveď alebo vlk: „Možnože to bol medveď. Možno medvedica mladé učila loviť. Cez noc prišla až sem ku košiaru. Ešte o pol jednej v noci som bol vonku. A ráno o pol šiestej, keď som prišiel, bolo stádo rozohnané a košiar rozbitý. Ta dolu cez ten jarok jednu hnala a tam ju zadrhla. Ďalšiu na druhej strane za tie skaly odtiahla. Viac ako polovicu z nej zožrali. Ostatné ovce boli až na tamtom druhom kopci. Päť bolo pohryzených, jedna ani oko nemá, vytieklo jej, ale žije.“
S vrchárom už nebolo veľa reči. Len sa za ovcami obzeral. Odložil dva drúčky, čo si na opravu plota priniesol zdola z drevárne. Tu na vŕškoch si človek zváži každú cestu hore - dolu kopcom. Ešte skontroloval jalovičky pred bývalou školou a rozlúčil sa. Len úchytkom ešte spomenul, že do tejto školy aj on chodil. V prvý rok tu bolo 34 detí, od prvej po deviatu triedu. Postupne zostalo len šesť detí a tak to zatvorili a deti začali chodiť na Močiar. No dnes už aj na Močiari zavreli školu.
Na ich mliečne výrobky chodia zo širokého okolia
Zašli sme za gazdinou. Bola práve v malinkej kuchyni a práve merala pár lyžičiek syridla do zohriateho mlieka.
„S mliekom je teraz dosť roboty. Kým boli kravy s teľatami, tak ho bolo menej, ale teraz sme dali päť teliat od kráv, tak je kus viac roboty. Dobrých 50 litrov denne nadojím, neskôr to už bude menej,“ rozpráva Anna Vrábeľová. Vyrába rôzne mliečne výrobky, syry, parenice, údené i neúdené, bryndzu, tvaroh, maslo. Pre prebytky si chodia ľudia do dvora. „Presvedčili sa, že robíme dobré syry, a tak zavolajú a my všetko pre nich pripravíme. Tí, čo poznajú naše výrobky, sa k nám pre ne pravidelne vracajú,“ prezrádza gazdiná. Vyrábajú ich z ovčieho, ale aj kravského mlieka. „Lepšie sa ťahajú také syry, v ktorých je pomiešané mlieko kravské aj ovčie,“ prezradila nám gazdiná pri dojení oviec. „Čistá ovčia parenica, syr aj bryndza je trpkejšia. Niekto chváli čistú ovčiu bryndzu. Ale s kravským mliekom je to také sladšie, jemnejšie, hladšie. Je to jednoducho chutnejšie.“
Jediná trojdňová dovolenka v živote
50 litrov mlieka sa kľagá a gazdiná sa konečne môže naraňajkovať. Chlebík s tvarohovou pomazánkou s bylinkami. Je už deväť hodín a ona od rána stihla nachovať štyri prasiatka, asi desať sliepok, čo chovajú na vajíčka, podojiť kravy, vypustiť ich na pašu i mlieko spracovať. Keď sa mlieko zakľagá, musí sa scediť a čerstvý syr je hotový. Inokedy sa ešte zabarí vriacou vodou, nechá cez noc postáť v soli a potom sa z neho robia parenice. Z kysnutého mliečka sa zas robí tvaroh. Cez deň treba navariť, záhradku pre potreby rodiny obrobiť. A takto je to už 42 rokov, odkedy sa vydala. Pochádza z desiatich detí z neďalekého Utekáča. Tiež mali kravu. Vyučila sa v Opatovej za tkáčku, ale dnes už netká. Pri veľkom gazdovstve na to niet času. Ale mama si tkaním kobercov privyrábala, lebo do roboty sa jej od toľkých detí nedalo ísť. Krásne tkané koberce, čo má v dome, dostala od sestry, ktorá pokračuje v maminej tradícii a stále tká pokrovce.
Anna Vrábeľová je už na dôchodku, ale ani na chvíľu nepostojí.
„Čo má človek robiť, keď celý život bol naučený robiť? Ja neviem sedieť. Koľko vládzeme, toľko robíme. Som naučená od mala. Ja som nebola ani na dovolenke. Ba predsa. V roku 1983 sme tri dni strávili v Poľsku. Ale to už boli naše deti veľké a švagor pomohol postarať sa o statok.“
