LUČENEC. Jej príbeh je zúfalý. Plný bolesti a neistoty o budúcnosť. Jej dcéra porodila tri deti. No nikdy sa o ne nestarala. Dve skončili u starých rodičov, jedno si adoptovala jej kamarátka Elenka. „Moja dcéra je taká, aká je. Deťom bolo u mňa lepšie. Nechcem na ňu hovoriť nič zlé, je to moja dieťa,“ povie žena sediaca predo mnou. Má 72 rokov. No namiesto toho, aby si užívala dôchodok, po nociach plače a cez deň si privyrába v obchodnom dome.
Zdravie jej už neslúži
„Celý život som pracovala. Ale vekom mi už tak zdravie neslúži. Mám cukrovku, som odkázaná na inzulín. No musím vydržať. Doma počítame každú korunu,“ povie so slzami v očiach. „Som zúfalá a keby som nebola veriaca, hádam by som si už aj na život siahla. Bojím sa, že ostaneme na ulici. V uliciach Lučenca denne stretávam bezdomovcov. Mám strach, že sa ocitneme medzi nimi,“ bedáka pani Alžbeta.
Zobrala si pôžičku
V Lučenci je voľných pracovných miest málo. „Aby mohli moji chlapci vycestovať do zahraničia za robotou, vzala som si pôčižku. Tak sa začalo moje trápenie. Zadĺžila som sa a nevládala som platiť byt. Na nájomnom dlžím 12–tisíc korún, na pôžičkách ďalšie tisíce. Viem, že som bola hlúpa, ale čo som mala robiť. Veľmi som si želala, aby si moji chlapci našli robotu. Tibor pracoval v Čechách a Robo v Nitre. Firmy, v ktorých sa uchytili, však prepúšťali a tak sa museli vrátiť domov. Bude tomu už rok, čo sa takto trápime,“ lamentuje pani Alžbeta.
Nevie, čo ďalej
Na stravu jej ostáva minimum. Celý život si odtŕhala od úst, len aby zostalo čo najviac pre chlapcov. Robí to aj dnes. Manžel jej zomrel pred pätnástimi rokmi. Odvtedy ostala na všetky problémy sama.
V noci nespáva, plače do vankúša. Trápi sa za dcéru, vnukov i za svojho 50-ročného syna, ktorý je taktiež bez práce.
Štvorčlenná rodina jej odkázaná na jej dôchodok a peniaze, ktoré si privyrobí pri predávaní lístkov.
„Hanbím sa za svoju biedu. Ale čo som mala robiť, nechať tie deti na ulici? Moja dcéra nemala v živote šťastie na mužov, stále bola iba nešťastná. Hádam sa nájdu dobrí ľudia, ktorí nám pomôžu. Moji chlapci sú poriadni, zoberú akúkoľvek prácu. Nemôžeme prísť o byt,“ povie dôchodkyňa. Nevie, čo s nimi bude ďalej. Je zúfalá. Dúfa, že jej príbeh osloví ľudí, ktorým cudzie trápenie nie je ľahostajné. Ak by ste chceli nešťastnej žene pomôcť, kontakt na pani Alžbetu máme v redakcii.
