Keď som na Diel išla po prvýkrát, bola zima. Všade sneh, cesta zľadovatená, auto by neprešlo. Teraz je starý, zmiešaný neporušený les nádherne zelený, s kde-tu spadnutými kmeňmi. V korunách stromov hučal vietor. Na slnečných čistinkách lietajú pestrofarebné motýle. Vtáky štebocú, ďateľ ďobe do stromu, kukučka ráta roky, občas niečo šuchne dolu v kríkoch. Krajom lúčiny sa mihli srnky. Po necelých troch hodinách šliapania do kopca sa dostanete na veľkú lúku s ohradami a oplôtkami. Pred vami sa vynorí skupina domov a hospodárskych budov. Prekrásne miesto na kopci s výhľadom do jednej i druhej doliny.
Skromný príbytok
Privítal ma štekot psov a domáci pán pozval neohláseného hosťa do domu. V malej kuchynke je čisto. Aj keď je starý kredenc obitý, stôl zakrytý obrusom s krásnymi, doma vyrobenými stoličkami, s poschodovou posteľou v kúte pôsobia útulne. Pod vyšívanou plachetkou stojí misa s bryndzovými haluškami. Na stole pivo i mlieko. Kdesi hore šušťal čiernobiely televízor, na ktorom sa občas mihla postava, ale len ťažko sa dalo rozoznať aká. Gazdiná sa po obede na chvíľku natiahla na lavici.
Bohatstvo vrchárky
„Tri kravy máme, teľce, aj býky. Teraz dojím len jednu kravu. Voľakedy som ju podojila za päť minút, teraz mi to trvá aj polhodinu. A ešte kým sa vykramárim spod nej, nedajboh sa postaviť,“ povie s úsmevom na tvári Mária Síhelská.
„Keď je syn doma, tak podojí on, ale keď chodieval do roboty, tak som musela ja. Jedna krava sa má oteliť a tá posledná, nevieme, čo je s ňou. Boh vie, či je nabraná. Mala frajerov, ale či sa podarilo? Na jeseň nám ušli, tak nevieme, či sa dakde zabávali alebo pásli,“ smeje sa gazdiná.
Na gazdovstve je desať oviec, aj s malými. Nedoja ich, vraj kto by sa s nimi babral.
„Máme tri sliepky, dve svine, dve mačky, dvoch psov, dvoch synov,“ ráta vrchárka svoje bohatstvo.
Opodiaľ sa na nás dívajú dvaja chlapi. Pýtame sa, či sú to jej synovia. Gazdiná je kopa veselá, aj táto odpoveď srší humorom: „Možno ich vrana stratila a ja som ich našla.“
Ďaleko je to od dediny
Syn Števo hovorí, že najbližší sused býva skoro pol hodiny cesty. Už majú len štyroch. Kedysi bola na Prednom Dieli aj škola. „U nás sa to volá do Sihelských, Diel paseka alebo Stredný Diel. Vrchovci sú všetko jedna rodina. Mama hovorieva, že voľakedy vyšla z Kokavy nad Rimavicou hore za hodinu a teraz už jej vyše hodiny len dolu treba ísť. A hore jej to trvá aj vyše dvoch hodín,“ povie Štefan.
„Keď si zoberiem dva chleby, tak mi je dosť. Raz do týždňa idem na nákupy a v nedeľu do kostola,“ priznáva mamka Sihelská.
„A mne to včera trvalo štyri hodiny,“ zasmeje sa sám pre sebe Števo a nalieva si pivo. „Dáko sa mi pomýlila cesta. Skorej brat z Bratislavy príde, ako ja z Kokavy. Sused išiel na traktore ďalej a ja som vystúpil tu na kopci, že už zídem. Za štyri hodiny som blúdil, nevedel som sa trafiť domov. Keď som už toho nášho bundášika zazrel, či som len bol rád,“ dodá.
Vyučil sa za stavbára, ale tu maturitu veru nepotrebuje. Robil na píle v Kokave, aj v Maši. Ale pílu zavreli a tak tri roky robí len doma. Skúšal to v hore, ale vraj sa neoplatí, lebo neplatia. Benzín treba stále, do píly aj do traktora a keď nezaplatia, tak sa nedá. Priznáva, že keby nebolo toto gazdovstvo a sama mama na ňom, tak by išiel za robotou aj do sveta.
Čo si dopestujú, z toho žijú
„Kukuricu som si posadila, no mohla by som ju počítať. Tento mi vraví, že som ju na husto sadila, len nejako na riedko vzišla. Všetko, čo chcem, mám posadené, aj krumple, aj kapustu, ale na jeseň si asi budem musieť niekoľko hláv prikúpiť,“ dodá. Vyzvedáme, či nerastie. „Už sa zviecha, ale je ďaleko nosiť vodu. Z Boha šťastie, že ešte nám vôbec nejaká tečie. Keď už dva mesiace neprší, tak vodu nemáme. A teraz je sucho. Tamto spod tej hory tečie, teda keď tečie,“ ukazuje na vzdialený kopec.
Cez víkend bol doma aj druhý syn Peťo. Chlapi sa chystali zapriahnuť vola, aby zemiaky obrobili. Ruky majú doškriabané. Zemiaky zarastajú bodliakom. Dokonca aj tam, kde má rásť tráva, rastú len samé bodliaky. Peter robí vo Volkswagene a len občas chodí domov. Teraz kvôli kríze robili málo, tak dva či tri dni do týždňa, preto bol častejšie doma. Ale už sa výroba rozbieha. Vo fabrike sa pracuje aj v sobotu. Mária odrobila 38 rokov v Klenovci, v Zornici, a potom to bol Eva šport. Už desiaty rok je doma na dôchodku. Muža pochovala tiež pred desiatimi rokmi, mamu o dva mesiace neskôr.
Kedy je tu najťažšie?
„Skoro vždy, ale na druhej strane je tu zdravšie. Musí. Sem vám lekár ťažko príde. Aj my si musíme rozmyslieť, či budeme chorí. Hoci sa vraví, že do pätnástich minút by mali byť všade. Ale to radšej neskúšame,“ odpovedá gazdiná.
Chorí vraj bývajú zriedka. „My chorobu nechceme. Posielame ju preč,“ svorne tvrdia.
„Niekedy je tu zaťažko vydržať. V zime je dobre, ni je toľko roboty, len sem-tam treba sneh odhádzať,“ hovorí Štefan. Ale veď sa musíte o statok postarať oponujem. „O statok sa musíme starať už teraz, aby sme im v zime mali čo dať žrať. Len voľajako slabo tráva rastie,“ odpovedajú mi jeden cez druhého.
Kde líšky dávajú dobrú noc
„Teraz medveď nie je, ale pred dvoma, troma rokmi tu bol. Srncov je dosť, aj líšok. Ani sliepky tu nemôžem mať. Neoplatí sa. Načo pôjde líška z hory do domu, keď ide sliepka do hory? Voľaktorý rok som si kúpila päť a idem tamto pod horu hrabať a sliepky chodili po hore. Pre toľko statku treba veľa sena. Čo už, treba robiť. Vlani sme kúpili kosačku, ktorú v tomto roku asi nevyužijeme. Nebude sa dať ňou kosiť, lebo seno spadne a nenájde sa nič vhodné na kosenie. Tráva rastie poslabšie,“ povie gazdiná. Žijú z toho, čo dopestujú. Musí to stačiť. Aj mäsa, aj mlieka, aj toho ostatného.
Odchádzame s úsmevom na perách. Koľko veselosti v tomto prekrásnom, ale tvrdom kraji je v obyčajných ľuďoch.
Autor: IVA HOLLÁ