ĎUBÁKOVO. Malinká obec v okrese Poltár má len stotri obyvateľov. Cesta k nej sa od hlavnej cesty spájajúcej Hriňovú a Kokavu nad Rimavicou kľukatí dobrých päť kilometrov. Autobus tadiaľto prejde štyrikrát za deň. Ráno vozí asi tridsať detí do školy a zo dvadsať ľudí do práce. Cez deň spoj využívajú tí skôr narodení na nákupy. V dedine nie je krčma, len obchod, pred ktorým sú lavičky, aby si chlapi mohli vypiť fľaškové pivo. Obchodníčka má otvorené len ráno a večer, ale býva hneď v susedstve, takže keď jej zaklopete na oblok, otvorí kedykoľvek. A ešte majú kaplnku s krásne upraveným dvorom a zvonom pred vchodom, ktorý nás lákal zazvoniť. Ale to nie, ešte by si ľudia mysleli, že kdesi horí, ako za starých čias.
Dedinčania si nažívajú ako jedna veľká rodina
Kedysi tu bola stavebná uzávera na veľké investície, lebo mali stavať prečerpávaciu vodnú nádrž. Ale podľa slov starostu Petra Andrássyho malé stavby a opravy si mohli občania urobiť bez problémov aj v minulosti a nový stavebný zákon to všetko vyriešil. Hádam najväčšou budovou v dedine je dnes kultúrny dom, veľmi pekne udržiavaná drevenica. Kedysi to bola škola. Zaujímali sme sa, kde zobrali pri sto obyvateľoch prostriedky na rekonštrukciu.
„Aká rekonštrukcia,“ vyviedol nás z omylu starosta. „Len to udržiavame, stále sa musírobiť základná údržba, nátery, fasády, výmena dlažby. Naši šikovní ľudia to všetko vedia urobiť,“ dodal. Pochválil sa, že tu žijú ako jedna veľká rodina. „Keď niekto niečo potrebuje, sused pomôže. Vládnu tu dobré medziľudské vzťahy.“
Peňazí na projekty niet a ani pracovných príležitostí
V obci je čistúčko, poriadok. A to starosta zamestnáva na aktivačných prácach len piatich ľudí. Ďubákovo je zapojené do Programu obnovy dediny cez projekty Malohontu a Mikroregiónu Kokavsko.
„Ako idú výzvy, snažíme sa získať prostriedky nielen z Obnovy dediny, ale aj z Vidieckeho parlamentu. Zatiaľ sa nedá povedať, že by sme boli úspešní. Je to tak postavené, že my, malí, ťažko dostaneme nejaké peniaze,“ priznáva starosta a dodáva, že nemajú prostriedky na vypracovanie projektov, ktoré nakoniec ani nemusia byť úspešné. Skôr dokáže vymenovať, čo majú, ako to, čo im v obci treba. Viac prostriedkov by potrebovali na základné veci ako odvoz smetí, údržbu ciest, ale aj celej dediny. Jediným zamestnávateľom v obci je družstvo, kde pracuje osem ľudí. Je to ovčí salaš, kde chovajú okolo 400 oviec. Okrem toho evidujú už len jedného farmára. Je to rodinný podnik, ktorý iných nezamestnáva.
„Len keby sa zvýšila tá naša zamestnanosť. Aj prostriedkov by bolo viac a ľudia by odtiaľto neodchádzali. Naša obec by sa tým pádom rozvíjala,“ uvažuje starosta.
Ľudia si tu vidia do hrncov
Ak sa Andrássyho spýtate, ako sa žije v takej malinkej obci, odpovie vám stručne – dobre, pokojne. Ľudia si čo-to dopestujú, dochovajú a keď potrebujú pomoc, obrátia sa na suseda. Dôchodcovia majú svoje dôchodky. Žijú tu aj staršie vdovy, ale vedia sa o seba postarať. A keď nie, deti ich zoberú k sebe. „Nikoho nemáme v domove dôchodcov. Taký normálny a pokojný život je v našej dedine,“ hovorí prvý muž Ďubákova. Starosta nemusí riešiť susedské spory, vždy si ich vedia sami ľudia vybaviť.
„V takej malej dedinke sú skoro všetci rodinne previazaní až do druhého, tretieho kolena. V rodine sa vždy nájde niekto, kto vie narábať s drevom či so železom. V malej dedinke si ľudia vidia do hrncov, neoklamú sa a navzájom si ochotne pomôžu.“
Svoje slová starosta uzatvára, vraj niet sa čím pochváliť. Ale posúďte sami. Kedy vám váš sused nezištne pomohol?
Autor: IVA HOLLÁ
