KOKAVA NAD RIMAVICOU. Z Kokávky, ktorá sa nachádza približne dvanásť kilometrov za Kokavou nad Rimavicou, treba ísť trištvrte hodinu do kopcov. Posledný dom s kolešňou na lesnej ceste patrí Erike Eynatten z Belgicka. Pred ôsmimi rokmi si dala inzerát v tom znení, že hľadá miesto v Európe, kde by mohla žiť v súlade s prírodou, ekologicky a spolu so svojimi koňmi.
„Ozvala sa mi Belgičanka Katrin, ktorá žila na Slovensku na usadlosti neďaleko Nového Mesta nad Váhom, pri dedine Moravské Lieskové. Ponúkla mi, aby som žila s ňou. Ponuku som prijala. Doviezla som si aj dva kone - hafliny. Kobylku stále mám, druhého som predala, lebo mi povahovo nevyhovoval,“ spomína na príchod na Slovensko Erika. Odvtedy jej pribudli dva fľakaté poníky. Okrem toho chová kozu, dve kozľatá, tri sliepočky liliputky, mačku, psa a pre šesťročného syna Mauritza zajačiky a morské prasiatka.
Keď sa život zauzlí
Keď žila pri Lieskovom, zaľúbila sa do Slováka. Ale ako to už v živote občas chodí, jej vzťah sa zauzlil a Erika, napriek tomu, že bola tehotná, sa s priateľom rozišla.
„Skrátka, nešlo nám to spolu. Mauritzov otec žije pri Novom Meste nad Váhom. Stretávame sa, môj syn tam chodí na prázdniny. Ja som tam bola na jeseň,“ hovorí Erika.
Ako sa ocitla na Kokávke? „Hľadala som dom na Slovensku. Miesto, kde budem žiť tak, aby som neubližovala prírode, lebo aj ja som jej súčasťou. Chcem žiť zdravo, s prírodou, so zvieratami. Hľadala som na mnohých miestach, pri Zvolene, na východe a potom mi padla do oka Kokávka. Už tu budem tretie leto,“ povie.
Skromný, ale spokojný život na laze
Mauritz, Erikin syn, má belgické aj slovenské štátne občianstvo a vďaka tomu Erika dostáva z Belgicka rodinné prídavky. Takže má z čoho žiť. Aj rodičia pomôžu. Dá sa z toho prežiť. Vie si dopestovať zeleninu - zemiaky, paradajky, koreňovú zeleninu, všetky strukoviny, topinambury, čo sladké zemiaky, a rôzne šaláty. Má ovocný sad a v ňom jablone, hrušky, čerešne, slivky, ktoré na zimu suší i zavára. Aj z orecha je každoročne dobrá úroda. Z kríkov má červené a čierne ríbezle, egreše, na stráni lesné jahody a maliny.
„Príroda nám dá toľko, aby sme prežili. Ja som bola dvanásť rokov vegetariánka. Mäso mi vôbec nechýbalo. Ale postupne už začíname jesť aj mäso. Mauritzovi chutia rybičky, aj klobásu zjedol. Ponúkli ho ňou kamarátky od susedov. Takže už nie sme celkom vegetariáni. Ja som začala byť vegetariánkou, keď som si prečítala knihu, aký majú domáce zvieratá život. Rozhodla som sa, že to nebudem podporovať,“ hovorí Erika.
Do dediny veľa nechodí
Počas leta zájde do dediny častejšie ako cez zimu.
„Keď napadol sneh, stalo sa, že som aj štyri mesiace nebola v dedine. Mám doma všetko. Viem si upiecť chlieb, ale my veľa nezjeme. Skôr nám chutia rôzne kaše, chlebové placky, ktoré voláme čapáty. Jeme veľa strukovín, orechy, ovocie, zeleninu. Niekedy dostaneme od susedky syr, v obchode kupujem hlavne bryndzu,“ vyratúva jedlá zo svojho jedálneho lístka lazníčka z Belgicka.
Divej zveri sa nebojí, ale keď ide do lesa, má rešpekt. Priznáva sa, že v detstve sa zveri bála, ale dnes už nie. Veľa čítala o medveďoch. Často vídava ich stopy.
„Suseda som sa pýtala, či už stretol medveďa. Žije tu osemdesiat rokov a zatiaľ nevidel ani jedného. Divé zvieratá nie sú pre človeka nebezpečné, oni sa človeka boja,“ tvrdí Erika. Chorí nebývajú, vraj nemajú kde nachytať bacily.
Už teraz sa pripravuje na zimu
Zavára, suší ovocie. Po minulé roky jej so senom pomohli kamaráti, aj krovinorez použili. Tohto roku si už zadovážila kosačku. Kosí sama. Kúri drevom z vlastnej hory. Zima je tu dlhá, zásoby chystá celé leto.
Zrekonštruovala si dolný dom. So sťahovaním jej pomôže mama. Na Slovensko príde za dcérou a vnukom štyrikrát do roka. Otec tiež. Pochopili dcérinu túžbu žiť na lazoch v súlade s prírodou.
„Život na lazoch je ťažký, no nemenila by som ho. Aj keď sme tu v zime boli takmer štyri mesiace odrezaní od sveta, nemenila by som. Môj syn a ja sme tu doma. Máme tu voľnosť a všetko, čo potrebujeme k životu,“ povie Erika.
