Článok pokračuje pod video reklamou
DETVA. Ďatelinka patrí v Podpoľaní k najznámejším ľudovým hudbám. Už túto sobotu jej bude patriť večerný program na folklórnych slávnostiach v Detve. K svojmu menu neprišla v Detve, ale na festivale v Strážnici.
„Na otázku režiséra programu, ktorý sa opýtal, pod akým názvom nás má uviesť, basista Šaňo Ugler povedal: Nuž čože, sme štyria ako štvorlístok, teda Ďatelinka,“ vysvetlil okolnosti vzniku Ďatelinky primáš Ondrej Molota. V októbri 1971 ju pokrstili v Bratislave. Milan Križo jej dal aj latinský názov Musica quadrifolia subpolanorum, čo sa dá voľne preložiť ako Podpoliansky štvorlístok.
Životné jubileá
S Alexandrom Uglerom to ťahajú v Ďatelinke doteraz. „Ostatní prichádzali i odchádzali, niektorí už umreli, ako napríklad Jožko Mackov, Jožko Berky, aj Dezider Kováč. Postupne ich nahrádzali mladší muzikanti, aj z nich boli niektorí akoby iba na hosťovaní, pretože hrávali v iných súboroch,“ dodal Molota. K stabilnej dvojici Molota – Ugler možno rátať aj Pavla Vilhana z Korytárok, ktorý to s Ďatelinkou ťahá už pätnásť rokov. No aj ďalší... Zhodou okolností tento rok sa práve títo traja muzikanti dožívajú významných životných jubileí – Ondrej Molota má 60 rokov, Alexander Ugler 65 a Pavel Vilhan 50 rokov.
V švédskych školách
S folklórom prešla Ďatelinka nielen Slovensko, ale prakticky celú Európu. „Vo Švédsku sme okrem večerných vystúpení robili aj výchovné koncerty v školách. Bolo to zaujímavé, pretože deti dostali materiály už dopredu a niektoré texty sa naučili. Napríklad Na tej Detve studňa murovaná alebo Tancuj, tancuj... Lámane ich spievali spolu s nami,“ zaspomínal si Molota.
Švédske deti mali veľký záujem nielen o slovenské nástroje, no aj o kroje, zvyky, dokonca o tradičné recepty.
Podpolianske korene
Práca Ondreja Molotu je síce spojená s Podpoľaním, no narodil sa vo Fiľakove. Jeho mama pochádzala z Detvianskej Huty. Otec sa síce narodil tiež vo Fiľakove, jeho rodičia však prišli z Píly pod Javorom. „Je o mne natočený aj film s názvom Chlapec z Podpoľania. To mi nevedeli rodáci zabudnúť. Hovorili mi: aký si ty chlapec z Podpoľania, keď si sa narodil vo Fiľakove. Vysvetľoval som im, že aj viacerí z nich majú korene práve v Podpoľaní. Tam je to samý Krpeľan, Murín, Vaculčiak... To sú mená z Látok a Hriňovej.“
Okrem podpolianskych skladieb hrávala Ďatelinka hudbu aj z iných regiónov ako Gemer, Horehronie, Terchová, no aj cigánske skladby.
Na upravených husliach
Husle má v rukách už od roku 1959. „Hudba ma odmalička zaujímala. Otec bol harmonikár, no vedel aj na husliach. Hrával s kamarátmi po svadbách. Keď doma skúšali, tak som počúval, ani spať som nemohol. Po úraze - keď mi ako chlapcovi odtrhlo na sústruhu štyri prsty na ľavej ruke - sa otec rozhodol, že mi upraví husle tak, aby som na nich mohol hrať opačne,“ vrátil sa k začiatkom Molota.
Otec ho učil zo začiatku sám, potom mu zabezpečil učiteľa. Neskôr vo Fiľakove chodil aj do hudobnej školy, kde mali orchester, no ten hral klasickú hudbu. Do školy ho najprv nechceli prijať. Bol starší a ešte k tomu hrával opačne. Nakoniec ho prijali a za krátky čas musel zvládnuť učivo z dvoch rokov.
Neskôr za folklórom dochádzal až do Kokavy nad Rimavicou. Po maturite išiel na pedagogickú fakultu do Banskej Bystrice, kde sa stretol s Alexandrom Uglerom, s ktorým začal hrať v Urpíne. Potom prišla ponuka z Detvy, kde k novému súboru hľadali muzikantov. A keďže s tým bola spojená aj možnosť získať byt, mladí muzikanti neváhali. Ugler aj Molota mali vážne známosti a plánovali sa ženiť. Detve nakoniec ostali verní dodnes.
Táto prvá muzika pri súbore Detva bola zložená celkom nedetviansky. „Primáš bol z Fiľakova, basista z Tornale, Jožko Berky – Hájka pochádzal síce z Piešťa, no narodil sa v Rimavských Jánovciach. Údajne v kukurici, pretože vtedy tam jeho rodičia chodili za robotou. Jožko Mackov, náš cimbalista, sa zasa narodil v Bzovíku, ktorý tiež nemá nič spoločné s Podpoľaním. To bola naša Ďatelinka,“ zasmial sa Ondrej Molota. „Prišli však aj ďalší. Janko Klimo, ktorý začas s nami hrával, pochádzal zo Stožku a Jožko Berky, inžinier, zasa z Očovej. Oni sa vystriedali. To boli prví muzikanti z Podpoľania.“
Zloženie Ďatelinky sa viackrát zmenilo, po úraze Ondreja Molotu v roku 1985 nehrávali viac ako dva roky. „Zlomil som si stavce a dlho som mal veľké bolesti. Na husliach som sa takmer musel učiť znovu hrať. Najhoršie bolo, že sme mali rozpracované cédečko. Podarilo sa, no doslova v bolestiach a so slzami v očiach,“ spomenul si na ťažké roky primáš Ďatelinky.
Na konkurz nešiel
K hudbe sa po vzore brata dostal aj Ondrejov brat Štefan Molota. Začas hrávali spolu. Potom išiel na konkurz do Orchestra ľudových nástrojov v Bratislave.
„Mal som ísť tiež, deň predtým som si však až po kosť zaťal kosákom do prsta. V zabandážovanej ruke som sláčik neudržal. A tak sa naše cesty rozišli,“ dodal O. Molota. Jeho mladší brat konkurzom prešiel a ostal v hlavnom meste. Ondrej však nič neľutuje. Detva sa mu stala druhým domovom.
Dnes je primáš Ďatelinky nielen muzikantom, ale aj pedagógom – vyučil už dvadsaťpäť mladých huslistov. „Veľmi mi to pomáha, pretože mám husle v rukách takmer každý deň. Som nútený precvičovať si aj klasiku, veď ju musím naučiť žiakov, a tým sa udržujem vo forme,“ zasmial sa.
Dnes žije Ondrej Molota v Kriváni, kde spolu s manželkou už štrnásť rokov organizujú súťaž detí Spievaj si, vtáčatko. Víťazi z neho postupujú na Spievanky pod Poľanou.
