lOVENSKÉ KĽAČANY. Našim cieľom bola pivnica na nenápadnom kopci na kraji dediny. Vraj tu stála od nepamäti. Vedie k nej zarastený chodník. Pivnicu pred okolitým svetom strážia listnaté stromy. Je pozostatkom pánov, ktorí vlastnili tunajší kaštieľ. Stavbu zub času a nezáujem zrovnal so zemou, diera v zemi vydržala. Mohla byť atrakciou pre turistov, no nie je. Slúži ako smetisko. Ľudia sem vláčia všetko.
„Kým sme z vetráka vyniesli všetok ten neporiadok, poriadne sme sa zapotili. Boli tam staré fľaše, železo, handry, vedrá, ale aj plno zdochnutých psov,“ hovorí František Radinger, známy jaskyniar z Lučenca.
Našli sme aj mumifikované zvieratá
Do pivnice sme sa vybrali vo štvrtok. Hoci vonku bola neznesiteľná horúčava, pod zemou bolo príjemne.
„Je tu minimálne o 15 stupňov menej ako vonku. Nie je tu vlhko. Pozrite, tamto je mumifikované telo psa a ovce. Vďaka klíme sa ich pozostatky zachovali v dobrom stave,“ upozorní nás jaskyniar.
Počas svojho života preskúmal už mnohé podzemné priestory. Každý ho vraj niečím obohatil, no pri väčšine dospel k názoru, že my Slováci si nevážime vlastnú históriu.
No nič vraj netrvá večne a možno sa po čase ľady prelomia.
„Táto pivnica môže mať viac ako tristo rokov. Tí, ktorí ju stavali, boli majstri. Vysekali ju do pieskovca, nad vchodmi sú klenby. Znak honosnosti. Pod zemou je ľudská predstavivosť bohatšia. Automaticky si kladiete otázky, čo tu bolo, kto to postavil, aký príbeh sa za tým všetkým skrýva. Je to dosť veľká plocha. Pivnica mohla slúžiť ako sklad. Je zachovalá, zišlo by sa vyčistiť vchod a podlahu od napadaných kameňov,“ nahlas uvažuje náš sprievodca.
V pivnici je tma. Máme čo robiť, aby sme vonku nevyšli s vyvrtnutým členkom. Hovoríme potichu. Pri pohľade na precízne opracované kamene v duchu vzdáme hold staviteľom. Pivnica sa nám zdá nekonečne dlhá.
„Má dobrých sedemdesiat metrov. Je postavená do tvaru písmena u,“ hovorí Radinger.
Zvládli sme to. Desať minút pod zemou stačilo. Mumifikované zvieratá nevyzerali lákavo.
„Bolo ich tu viac. Ja som toto miesto v jednej chvíli nazval cintorínom mŕtvych zvieratiek. Po ostatných psoch a mačkách zostali len kostry. Čas ušetril len tieto dve telá,“ zažartuje náš spoločník.
Obec nemá peniaze, starostka je pesimistka
„O pivnici ľudia vedia. Je tu od nepamäti. Aj ja som sa v nej hrávala ako dieťa. No koľko má presne rokov, to nikto nevie. O histórii obci sa zachovalo málo dokumentov. Možno niekde v archívoch v Maďarsku by sa niečo našlo. Pivnica by mohla byť pre turistov zaujímavá, ale je to na dlhé lakte. Ja na mieste, ktoré vlastní urbárska spoločnosť. Keby sme chceli túto pôdu kúpiť, bolo by to veľmi ťažké. Museli by sme získať súhlas všetkých vlastníkov pôdy a tých je veľa. Obec nemá peniaze a prioritami je kanalizácia, vodovod a dom smútku,“ hovorí starostka Slovenských Kľačian Slavomíra Šichtová.
Je pesimistka. „Rozpočet obce je okolo 26 000 eur (800–tisíc korún). Za kúrenie zaplatíme vyše 8 000 eur (250–tisíc korún). Ostane už len toľko, aby sme vedeli zabezpečiť chod úradu,“ dodá starostka. Pred dverami kancelárie jej na stene visí mapka regiónu. Je na nej aj obrázok spomínanej pivnice s textom – turistická atrakcia. Papier znesie veľa.
Vraj tu stála od nepamäti
„Kaštieľ v obci dala postaviť rodina Barossovcov v druhej polovici 18. storočia. Vystriedali sa tu Zichyovci, Forgáchovci aj Ernes Janssen. Janssen choval dobytok, v rybníku neďaleko kaštieľa pstruhy, pestoval ovocie a vysadil 130–tisíc agátových sadeníc na palivové drevo. Vlastnil pálenicu a konzerváreň na ovocie, možno mal v pivnici sklad,“ hovorí František Radinger.
Pivnica má ešte jednu zvláštnosť, a to pomerne dosť široký vetrací otvor.
„Má priemer vyše metra. Bol zahádzaný smeťami. Na vrchu má podobnú klenbu, aká je pri vchodoch do pivnice. Je pomerne veľký na to, aby slúžil len na vetranie, ale neviem si predstaviť, na čo iné by mohol slúžiť,“ hovorí jaskyniar z Lučenca. O pivnici a vetracej šachte vie aj jeden z najstarších obyvateľov Slovenských Kľačian Pavel Drozd. Má 85 rokov a do pivnice chodil už ako dieťa.
„Hrávali sme sa tam na vojakov. Je tam dosť miesta aj pre voz s koňmi. Pivnica je postavená do oblúka. No už som tam nebol dobrých štyridsať rokov. Stavali ju majstri. Zažila našich predkov a možno prežije aj moje pra-pravnúčatá. Nikto nevie, koľko má rokov a na čo slúžila,“ tvrdí starký Pavel.
Neďaleko Slovenských Kľačian je Dolná Strehová s termálnym kúpaliskom. Areál navštívia ročne tisícky ľudí. Stačil by dobrý nápad a mohli by prísť aj do susedných Kľačian, ochladiť sa do stáročnej pivnice, kde je aj v tropických horúčavách príjemne chladno.
