ZÁVADA. Je samouk a darí sa mu. K drevu a kovu si našiel vzťah pred desiatimi rokmi. Má už tridsať a stále ho to drží. Prvé sošky z dreva vyrezal v rodičovskom dome. Dnes má už vlastnú strechu nad hlavou, rodinu a čoskoro bude mať aj dielňu. „Ako každý mladý človek som hľadal niečo, čo by ma naplňovalo. Po čase tápania a prešľapovania na mieste som zistil, že drevo a kov sú pre mňa najbližšie. Je to skvelý pocit, keď z kusa polena vystružlikáte ľudskú tvár,“ hovorí Ján Aláč. Býva v Závade, v obci v okrese Veľký Krtíš, pričom za prácou dochádza až do druhého okresu. Pracuje v múzeu v Rimavskej Sobote. Vo voľnom čase sa venuje rezbárstvu a zhotovovaniu kovových ozdôb.
Reliéfy, sochy, plastiky
Srdcu najbližšia mu je drevená ikona Krista. Mal už výstavu vo Zvolene, jeho diela obdivujú známi aj tí, čo sa len tak náhodne pristavia pri jeho plote.
„Každý jeden kus, ktorý vyjde spod mojich rúk, je akoby moje dieťa. Nerád sa s ním lúčim. Rezbárstvo je mojim koníčkom, nie zárobkovou činnosťou. Mojim prvým reliéfom boli husličky. Vydarili sa mi lepšie, ako som očakával. To ma povzbudilo a možno preto som pri rezbárstve vydržal už desať rokov,“ povie s úsmevom na tvári Ján.
Drevo je teplejšie ako kov
Rezbárstvo je podľa neho umelecká činnosť. Sám sa však za umelca nepovažuje.
„Drevo je dobre formovateľné. Je teplejšie ako železo. Ale aj z kovu sa dajú robiť pekné veci. Pozrite sa na túto stoličku. Koleso na nej je z fúrika. Dobre sa na nej sedí. Má ho rada moja dcéra aj stará mama,“ hovorí Ján. Dobre vyzerá z kovu aj servírovací stolík a stojan na kvety.
„K drevu však mám predsa len bližšie. Rád vyrezávam z lipy. Ale opracovať sa dá každé drevo. Stačí mať chuť, inšpiráciu a trošku šikovnosti,“ hovorí Ján.
Autor: ZUS
