HRNČIARSKA VES. Po dedine sa o nej povráva všeličo. Vraj nestarne, vládze ako mladice a sily má aj za dvoch chlapov. Valéria Rafaelová má 82 rokov. Takmer každý deň chodí do hory na brezové prútie. Domov ho nosí na chrbte. Pletie z neho metly.
Na prútie si chodí sama
„Metly z prútia mali voľakedy svoju cenu i česť. Mňa ich naučil vyrábať môj otec a jeho zas môj starý otec. Otec si sadol na dvor, my, deti, sme si posadali okolo neho a on ukladal prúty a rozprával. O ťažkom živote Rómov, zakopaných pokladoch i o tetke z horného konca, ktorá videla pri cintoríne mátohu v bielom. Moji rodičia boli chudobní, ale živili sa poctivou prácou. Tak ako ja a môj muž. Zomrel pred ôsmimi rokmi. Mňa prichýlila najstaršia dcéra. Je mi u nej dobre a metly pletiem rada," povie Valéria a pritiahne brezové prúty bližšie k sebe.
Len pred hodinou sa vrátila z hory. Hora je za dedinou dobrý kilometer a prútie na chrbte, to sú kilá navyše. Najmenej desať. „Pred piatimi rokmi som vládla uniesť väčší snop. S rokmi vláda odchádza a veru aj zrak," povzdychne si Valéria.
Plietla aj stoličky a stoly
Metly pletie už 65 rokov. „V chalupe sme boli pätnásti, každá koruna bola potrebná. Svoju prvú metlu som predala za šesť korún. Kúpila som za ne chlieb a ostalo aj na cukríky. Dnes ich predávam za šesťdesiat korún, teda za dve eurá. No už ich neponúkam po dedine, ľudia za mnou prídu domov. Poprosia ma, aby som im uplietla a ja upletiem. Vychovala som sedem detí. Aj vďaka metlám sme mali vždy čo dať do hrnca," hovorí šikovná žena.
Skúšala pliesť aj stolíky a stoličky. „Vnúčatá na stoličkách dodnes sedávajú. Ale na nábytok treba viac sily. Už si na to netrúfam. No na košíky a metly áno," hovorí Valéria. Najradšej zhotovuje metly pod starou hruškou na dvore, obklopená vnúčatami a pravnúčatami.
Metly sa ťažko zoderú
„Moja metly sú kvalitné. Dlho vydržia. Ľudia majú čo robiť, aby ich zodrali. Kedysi nimi zametali dvory, maštale a niektoré gazdinky aj chyže. Dnes už len dvory a ulice. Prútie je najlepšie zbierať na jar, vtedy ešte nie sú na konároch listy," vysvetľuje Valéria. Plietla aj košíky. Tie boli v dome vždy potrebné. Na drevo, ovocie i zeleninu.
„No metly mi vždy boli najbližšie. Je to poctivé remeslo. Z mojich siedmich detí ich vie pliesť len jeden syn, ale nevenuje sa tomu. Škoda. Keď ja umriem, v Hrnčiarskej Vsi už nebude mať kto zhotoviť prútené metly. A ľudia ich chcú. Vydržia viac ako cirokové alebo „portviše"," tvrdí jedna z najstarších a možno aj najstaršia žena na Slovensku, ktorá vyrába brezové metly.
