KALINOVO. Maľovanie je jej koníček. Obrazy jej robia radosť a dávajú chuť do života. Z plagiátorstva ju nemožno obviniť. Má vlastný štýl a nápady. „Srdcu najbližšie sú mi postavičky z ľudu oblečené v krojoch a zátišia s kvetmi. Rada však maľujem aj tváre starcov. Vrásky ma fascinujú,“ hovorí Iveta Kuricová z Kalinova.
Maľuje postavičky aj zátišia
Umelecké cítenie vraj už mala ako dieťa. „Len čo som vedela udržať v ruke ceruzku, už som začala kresliť. Najskôr to boli postavičky z rozprávok od Dobšinského. Ľudovít Fulla ma inšpiroval k maľovaniu koní a princezien. Maľovanie ma priťahovalo natoľko, že som mu venovala stále viac a viac času a nad obrazmi som sedela dovtedy, kým som s nimi nebola spokojná,“ hovorí amatérska maliarka z Kalinova. V súčasnosti si nevie predstaviť ani jeden deň bez maľovania. Pustí si hudbu a na plátno či sklo zvečňuje postavy v krojoch alebo lúčne kvety. Páčia sa jej obrazy jedného z najslávnejších slovenských maliarov Martina Benku. „Bravúrne vedel zachytiť život na dedine. Aj ja rada maľujem postavičky z ľudu. Medzi moje prvotiny patrí obraz, na ktorom mladá deva pradie. Namaľovala som aj ženu, ako hrabe seno,“ hovorí Ivetka.
Choroba zmenila jej život
Pred štyrmi rokmi do jej života vstúpil nevítaný hosť. Dostala mozgovú porážku. „Hrozilo mi, že skončím na vozíčku. No ja som ani na chvíľu nepomyslela na to, že nebudem chodiť a nedajbože neudržím v ruke štetec. Poslúchala som rady lekárov, cvičila a dostala som sa z toho. Ale začiatky boli ťažké. Maľovala som ľavou rukou. Od portrétov som musela upustiť. Triasli sa mi ruky. Odvtedy viac maľujem na sklo. Ľahšie sa z neho zmažú krivé čiary,“ hovorí Kalinovčanka. Na staré fľaše či sklenené vázy maľuje ornamenty, ktoré im dajú nový vzhľad. Pre potešenie seba a svojich blízkych. Podobne je to aj s obrazmi. „Nepredávam ich, aj keď sú predajné. Maľujem pre radosť, nie pre peniaze. Už dobrých štyridsať rokov,“ usmeje sa Iveta. Veľakrát býva zlostná, keď ju prsty neposlúchajú tak ako pred mozgovou príhodou. Vtedy si ľavou rukou pridrží postihnutú pravú, aby lepšie poslúchala. Na stole má rozrobený obraz. Vázu s kvetmi. „Tu sa mi včera pošmykla ruka, tak som to od zlosti nechala tak,“ povie.
Dôležité je pozitívne myslieť
Múdrosť o jablku, ktoré nepadne ďaleko od stromu, sa v jej rodine nepotvrdila. „Syn ani dcéra nemaľujú. V mojej záľube ma však podporujú,“ hovorí Mária. Namaľovala už desiatky obrazov. Niektoré jej visia na stenách, iné má poukladané po kútoch. Na Zvolenskom zámku už mala aj výstavu. „Maľovanie je pre mňa ako vzduch. Potrebujem ho k životu. Všetkým čitateľom Novohradských novín odkazujem, aby nikdy nehádzali flintu do žita. Ani keď ich zradí zdravie. Pozitívne myslenie robí doslova zázraky,“ dodá sympatická maliarka.
