V Kesovciach žijú ľudia v chudobe zo dňa na deň

KESOVCE. „Ako sa nám tu žije? Nie dobre, je tu bieda a roboty niet. Gadžov zamestnajú a nás, Rómov, nikto nechce. Bývali sme v Tornali, odtiaľ nás vyhnali a tak sme tu. Všetci na nás kašlú!“ posťažuje sa nám mladá žena z Kesoviec. Slovenčina jej ide dobre. Mnohí ľudia z tejto obce však s ňou majú veľké problémy. Hovoria po maďarsky.

Tak ako drvivá väčšina Rómov i gadžov z Gemera. Aj tunajší starosta má problém s úradným jazykom.

Zadĺžia aj svoje deti

V Kesovciach žije 118 ľudí. Obec patrí medzi najmenšie v okrese Rimavská Sobota. Nezamestnanosť je tu takmer stopercentná. Na juhu to nie je nič neobvyklé. Ľudia tu žijú zo dňa na deň. Z príspevkov od štátu. Keď je už najhoršie, požičajú si. Nemyslia na to, že za stovku musia vrátiť dve. Zadĺžia seba aj svoje deti.

„Kým tu bolo družstvo, takmer všetci pracovali. V maštali i na poli. Postavili si domy. Teraz nemajú kde robiť. Družstvo už dávno nefunguje a pracovných miest niet. Nezamestnanosť v okrese presiahla hranicu tridsiatich percent,“ hovorí starosta Kesoviec Aladár Szajkó. Netají sa, že aj on je Róm. „Aspoň mi nemôžu vykrikovať, že som rasista. Som jeden z nich," dodá. Ľuďom z dediny sa snaží pomôcť, ako sa len dá.

„Pomáham im vybavovať peniaze, na ktoré majú nárok. Vozím ich na úrad práce, zamestnávam na aktivačných prácach," hovorí Szajkó. Starostom je už tretie volebné obdobie. A bude opäť kandidovať. „Som už pred dôchodkom, kde by som sa zamestnal?“

V Tornali ich nechceli

Niektoré domy v dedine majú slušné fasády, dvory aj záhradky. „Patria tým, ktorí tu bývajú dlhší čas. Problémy máme a aj budeme mať s prisťahovalcami z Tornale. Mesto tu odkúpilo päť domov a nasťahovalo sem rodiny, s ktorými malo dlhoročné problémy, pretože sa stali neplatičmi," hovorí starosta.

Na priedomí celkom pohľadného domu postáva muž so ženou. Rodina Róberta Šereša je jedna z tých, ktoré prišli z Tornale.

„Nechceli sme sem ísť. Ale čo sme mali robiť? Nemohli sme zostať na ulici. Bývame tu už druhý rok. Bojíme sa, že nám sem nasťahujú ďalšiu rodinu. Máme štyri deti. Najmladšie má desať rokov," hovorí Róbert.

Jeho žena pripravuje obed. „Budeme mať cigánsky chlieb a karfiol. Moje deti nehladujú. Spolu dostaneme 13-tisíc korún, teda vyše štyristo eur. Nájomné je tu 83 eur. Musím si peniaze zadeliť tak, aby mi vyšli. Cestoviny, kyslé polievky a keď už nič nie je v dome, postačí aj chlieb s masťou a cibuľou. Deti majú radi aj cigánsky chlebík. Na jeho prípravu stačí kilo múky, prášok do pečiva a trochu soli," povie domáca pani Elena Šerešová. Má 36 rokov a doteraz nikde poriadne nepracovala.

Chudobných dedín pribúda

„Je smutný pohľad na mocných chlapov, ktorí sa celý deň potĺkajú pri dome," tvrdí starosta. No nemuseli by. Záhrady pri niektorých domoch zarastajú burinou. Čo rodina, to iná nátura. „Nemožno všetkých hádzať do jedného vreca," hovorí starosta.

Na kraji dediny býva 43-ročná Helena Kováčová. V kuchyni postáva jej dvadsaťročná dcéra s dieťaťom na rukách. V dome žijú šiesti. V dvoch izbách bez elektriny a vody. Nábytok tu nie je takmer žiaden. Predtým žili v maringotke v Tornali.

„Aj zimu sme tam prežili. Ťažko bolo, ale mali sme všetko bližšie - lekára, úrady aj obchody. Tu nie sú ani potraviny. Chcem sa tam vrátiť,“ tvrdí Helena. Starosta jej dohovára, aby poslala syna na úrad. „Má už osemnásť, môže robiť na aktivačných, budete mať aspoň na chlieb.“

„My tu nechceme ostať. V Tornali je lepšie,“ oponuje mu Helena. Asi dvojročné umazané chlapča oblizuje cukor. Sladká pochúťka chutí nielen jemu, ale aj muchám. Tých je v dome neúrekom. V jednej izbe chýba okno. Títo ľudia žijú zo dňa na deň.

„Nemyslia na budúcnosť, Snažia sa prežiť. Najdôležitejšie je pre nich jedlo,“ tvrdí Szajkó. Netrúfa si odhadnúť, aká budúcnosť čaká ich dedinu. „Dobre už bolo, podľa mňa bude ešte horšie,“ myslí si Szajkó.

To, čo si mnohí, ešte nepripúšťajú, sa napĺňa. Chudobných dedín na juhu Slovenska pribúda. Kesovce sú jednou z nich.