lu s ním.
STRIEŽOVCE. Oslávil už sedemdesiatdeväť rokov. No len čo má chvíľu času, sadá si k pleteniu košíkov. Posledný majster - košikár zo Striežoviec mal šesť rokov, keď ho jeho otec spolu so starým otcom začali priúčať tomuto remeslu. „Nikdy som nevedel sedieť len tak bez roboty. Aj teraz by som najradšej robil toľko ako za mlada. Ale to sa už nedá. Roky uberú z vlády, no mohli by aj z chuti,“ vtipkuje Ján Melich.
Kočíky volali kvôše
Košíky sa kedysi plietli počas zimy. Vtedy bolo okolo gazdovstva menej roboty. „Na drevo sme si chodili sami. Plietli sme väčšinou z liesky. Rebrá, tie museli byť z duba alebo jaseňa. Ja som najradšej robil „merkovie". Tie sa nosili sa na hríby, ale dobré boli aj na jablká a zemiaky," hovorí majster. Košíky v Striežovciach volali kvôše. Ich pletenie bolo v dedine samozrejmosťou.
„Chodili sme ich predávať na Dolnú zem. Striežovské koše tam mali dobré meno. Každý groš bol do gazdovstva dobrý. V našej dedine voľakedy plietli koše takmer v každom druhom dome. No ostal som už len ja. Remeslu som priučil aj mojich troch synov. Jeden už zomrel a tí dvaja síce vedia narábať s prútím, ale nepletú," povzdychne si Ján.
Košíky pletie už sedemdesiattri rokov
Živila ho práca v lese. „Ale aj za košíky som niečo utŕžil. Robil som pre Ústredie ľudovej kultúry. Môj starý otec mal živnosť. Raz som bol v kúpeľoch, prechádzam okolo jedného obchodíka a vidím tam svoj kôš. Potešilo ma to," hovorí starký Ján. Okrem košíkov uplietol aj prútenú kolísku. Bez nožíka, kliešťov, sochora, sáričky a prútov si svoj život už ani nevie predstaviť.
„Čo iné by som už robil? Aspoň mi prejde čas. Manželka mi uvoľnila časť kuchyne. Nemôžem byť na slnku," povie zručný košikár. Človek, ktorý pozoruje jeho ruky pri práci, zostane stáť v nemom úžase nad tým, ako šikovne sa pohybujú. Jeden košík, ak má všetko pripravené, upletie aj za dva dni.
Drevo sa zahrieva v peci
„Dobrý košík vydrží dvadsať, ba aj viac rokov. Pletiem chrbtové, smetné, malé, aj tie moje najmilšie merkovie. Na drevo už nechodím sám. Pomôže mi rodina. Lieska sa musí najskôr párať na sochore. Ja mám sochor, ktorý používal ešte môj otec. Rebrá na košík sa robia na kolenách. Štvrťky z duba sa musia nahriať v peci. Máme aj takú murovanú. Pec sa vyhreje, vyberú sa uhlíky, drevo sa zohreje a potom sa trhá špeciálnym nožom. Tento môj mám od nášho starého kováča. Bol to šikovný Cigán, chodili za ním aj z druhých dedín,“ hovorí Striežovčan. Aby košík dlhšie vydržal, musí sa skladovať na suchom mieste.
Pletenie vnáša pokoj do duše
Pletenie košíkov si vyžaduje trpezlivosť. „Nemôžete byť pri tom nervózny. Ale to sa ani nedá. Pletenie vás upokojí, vnáša pokoj do duše. Ľudia vždy chceli poctivé výrobky z prírodného materiálu. Aj teraz chcú. Košikárstvo je podľa mňa dobré remeslo. Žijeme však ťažkú dobu. Neviem, či by mladý majster z pletenia košíkov vyžil. V Striežovciach má pletenie košíkov možno aj viac ako dvestoročnú tradíciu. Chcem veriť tomu, že mojim odchodom na večný odpočinok nevymrie,“ povie posledný košikár zo Striežoviec.
