KOKAVA NAD RIMAVICOU. Hudobný talent sa v rodine Radičovcov dedí z pokolenia na pokolenie. Otec Ondreja Radiča, ktorý sa volal tiež Ondrej, bol známy kokavský primáš. Keď zahral cigánsky čardáš, roztancoval celú sálu. Sám hral ďalej, keď už jeho kapela nevládala.
„Môjho otca prirovnávali ku strýkovi Vojtechovi, ktorého volali Bélom. Bol pán primáš. Preslávil Kokavu doma aj v zahraničí. Nech bola nota akokoľvek ťažká, zapamätal si ju hneď po prvom počutí. So strunami vyrastal. Hudba sprevádza od kolísky až po hrob takmer všetkých Radičovcov," hovorí Ondrej Radič. Pochádza zo známeho muzikantského rodu.
Fidlikanie na husliach mu nešlo
Prvý slávny muzikant z ich rodiny sa vraj narodil v roku 1859. „Volal sa Ondro, tak ako aj ja. Ako jeden z mála vtedajších rómskych muzikantov poznal aj noty. Vyučoval hudbu nielen cigánske, ale aj pánske deti. Môj starý otec mi hovoril, že ho všetci volali „karmešter", čo znamená dirigent. Chodil fidlikať aj do zahraničia," spomína na svojich predkov Ondrej Radič z Kokavy nad Rimavicou.
Basa mu prirástla k srdcu
„Keď som bol dieťa, veľmi som chcel vedieť hrať na husliach. Tie mi boli najbližšie. Skúšal som to, ale otec s mojim výkonom nikdy nebol spokojný. Vravel mi, že moje husle mňaučia ako mačka, keď jej zacviknete chvost do dverí," tvrdí kokavský muzikant.
Keď mu to nešlo s husľami, skúsil to s basou. „Našli sme sa ako dve spriaznené duše. Basa mi rozumela a ja jej tiež," povie s úsmevom Ondrej. Nastroj, na ktorom hrá, má okolo 150 rokov. No husle, ktoré zdedil po svojich predkoch, majú ešte viac.
„Je to pamiatka po mojom otcovi. Zomrel pred deviatimi rokmi. Náhle. V sobotu ešte odohral predstavenie pri príležitosti 30. výročia vzniku mládežníckeho súboru Kokavan a v utorok už bolo po ňom. Husle pre neho znamenali voľnosť a slobodu. O hudbe nevedel rozprávať, on ju prežíval. Jeho husle to povedali za neho," hovorí nemenej talentovaný syn kokavského primáša.
Doba je zlá aj pre hudobníkov
Aj pre neho hudba znamená veľa. Hrá v súbore Kokavan a so svojou basou už pochodil kus sveta. „Občas jej zvyknem dohovárať, že by mohla byť menšia, aby sme sa lepšie zmestili do auta. Moja basa zaberie miesto aj za dvoch," zažartuje hudobník. Hudbu nikdy neštudoval. Učil ho jeho otec. „V kapele zvyčajne hrávame štyria, ale niekedy sme aj šiesti. Na husliach hrajú Gejza Šereš a Peťo Fízeľa, na violu Laco Fízeľa, na cimbale Ondro Radič, no a ja na basu. Aby si nás nemýlili, cimbalistu prezývajú Burič a mňa Gombík. Naposledy sme vystupovali v Poľsku, ale boli sme už aj v Grécku či Chorvátsku. Hudba ľudí zbližuje," hovorí Ondrej.
Jeho obľúbenou piesňou je Vrchárska nálada. Svoju budúcnosť však Ondrej nevidí ružovo. Firma, v ktorej pracoval, skrachovala a v okolí Kokavy takmer niet pracovných príležitostí. „Už som aj rozmýšľal, že si nájdem prácu v Čechách, ale naša kapela by sa rozpadla. Ani hudbou sa v dnešnej dobe nedá uživiť. Svadieb je menej a ľudia radšej zaplatia diskdžokejovi, aby ušetrili. On je sám, my sme štyria. Kríza dolieha na všetkých," povzdychne si muzikant.
