CHRŤANY. Kedysi mala skoro každá dedina svojho hrobára. V Lehôtke, v obci v okrese Lučenec, kopal hroby dvadsať rokov Pavol Krnáč. Dnes má 88 rokov a na obdobie, ktoré strávil na cintoríne, spomína rád.
„Paľko náš, a či ti tí nebožtíci dajú pokoj? To bola otázka, ktorú mi ľudia často kládli. Ja im na to, že živí dobiedzajú viac,“ hovorí jeden z najstarších, ba možno aj najstarší hrobár v našom regióne.
Rád pomáhal ľuďom
Pavol rád ľuďom pomáhal. Za kopanie veľakrát dostal len kus slaniny. „Chudobným som vykopal aj zadarmo,“ tvrdí. Hrob má byť hlboký 180 centimetrov, pri hlave široký sedemdesiat a pri nohách šesťdesiat centimetrov.
„Príroda sa so mnou občas nepekne zahrala. Lialo, akoby mal prísť koniec sveta, nebožtík ležal už tretí deň na márach a bolo ho treba dôstojne pochovať. Príbuzní ma prosili, aby som už išiel a tú jamu vykopal. Hovorím im, že so mnou nebudú problémy, ja jamu vykopem aj v daždi, ale starí ľudia zvykli hovoriť, že truhlu neslobodno položiť do vody,“ hovorí Pavol. Hroby prestal kopať pred dvadsiatimi rokmi. „Síl mi ubudlo, už som nevládal,“ tvrdí.
Cintoríny sú plné bolesti
Vykopal vyše sto jám. „Jedno si však neviem vysvetliť. Keď niekto v dedine zomrel, vedel som to skôr, ako mi to prišli oznámiť. Zvony mali iný hlas. Akoby vedeli, že niekto zomrel. Je to záhada. Podobne ako tá s búrkami. Keď sa blížila veľká búrka, bolo treba len zazvoniť a pohroma našu dedinu obišla,“ hovorí Pavol. Okrem hrobára robil v Lehôtke aj zvonára.
„Zvonil som rád. Radšej ako kopal jamy. Cintoríny sú plné bolesti. Smrť si nevyberá, zubatej je jedno, či si príde po dieťa alebo po starca. Kopal som hrob osemnásťročnej slečne. Volala sa Danuška. Zomrela pri havárii. Štyria sa vtedy zabili. Už bol podvečer, jamu som mal takmer vykopanú, keď sa pri mne pristavil chlap v čiernom. Veľmi plakal. Poprosil ma, či by som nemohol vykopať ešte jednu jamu pre jeho syna. Je to vraj jediné, čo ešte môžu pre neho spraviť - nepochovať ho doma, ale pri svojej milej. Ten chlapec tiež sedel v tom aute. Ako som kopal, tak som plakal. V tých dvoch jamách bolo veľa mojich sĺz,“ spomína hrobár.
Umreli krátko po sebe
Keď bola zem suchá alebo mrzlo, kopalo sa mu ťažšie. Ujček Pavol nielen kopal jamy, ale aj truhly spúšťal do zeme a po pohrebe upravoval hrob. „Byť hrobárom bolo pre mňa cťou. Vyprevádzal som ľudí na poslednej ceste. Nebolo to ľahké. Pamätám sa, ako sme spúšťali do zeme truhlu, v ktorej ležal sedemročný chlapec. Matka už vtedy takmer od bolesti nedýchala. Po krátkom čase sme ju pochovali do toho istého hrobu. Tak ako manželov Samovcov.
Prišiel som z roboty domov, vtedy som robil na železnici, a zaklopala mi na dvere Zuzka, či by som nešiel vykopať jamu pre mamku. Vykopal som ju. Na druhý deň prišlo za mnou dievča opäť. Ujček môj, aj druhú jamu potrebujeme. Otec umrel. Zomrel od žiaľu. So svojou ženu žil roky a nevedel si bez nej predstaviť ďalší život. U starších manželov je to tak. Ja som tú moju pochoval v marci tohto roku. Ani na pohreb som jej nešiel. Dostal som porážku,“ hovorí Pavol.
Žije u svojej dcéry na Chrťanoch. Na druhý svet sa ešte nezberá. „Ale hrob už mám. Pri tej mojej. Deťom som naručil, aby nad ním veľa neplakali. Vraj sú potom nebožtíci na druhom svete nie na pokoji. Aj mne otec zakázal nad jeho hrobom plakať. Ani farára nechcel, radšej si zaprial hudbu," povie pri našej rozlúčke starký Pavol.
