u cestu. Pomohla sebe aj druhým.
HRNČIARSKE ZALUŽANY. Kapacita Domova dôchodcov v Sušanoch roky nepostačovala. Žiadostí pribúdalo, no voľných miest nebolo. Situácia sa zmenila v septembri minulého roka. Domov otvoril svoju pobočku v Hrnčiarskych Zalužanoch. Nové miesta pribudli vďaka dôchodkyni Márii Slaninovej. Svoj dom darovala domovu. Za darom sa skrýva dojímavý ľudský príbeh.
Býva vo svojej bývalej spálni
Staroba. Pre niekoho len vzdialená budúcnosť, pre iných každodená súčasť. Keď sa starkej Márie opýtate, aká je pre ňu, v očiach sa jej zalesknú slzy. Prišla o jediného syna, stratila domov a nevedela, ako ďalej žiť. Po dvoch rokoch sa napokon domov vrátila, no bolesť zo straty dieťaťa nezmiernil ani čas. Pri srdci ju však hreje pocit, že vďaka nej má strechu nad hlavou ďalších šesť ľudí.
„Tu som mala spálňu. Predelili ju priečkou, aby z nej boli dve izby. V jednej bývam ja. Chcela som izbu na poschodí, ktorá patrila môjmu Ľubkovi. No bolia ma nohy, nevyšla by som po schodoch. Možno je to tak lepšie. Stále ho v tej izbe vidím na zemi, ako sa krčí od bolesti,“ tvrdí Mária.
Zobudilo ju stonanie, jej syn mal bolesti
Zobudila sa na stonanie. Syn spával hore, Mária na prízemí. Vybehla po schodoch. Ľuba zbadala ležať na chodbe. Zľakla sa. Spýtala sa ho, čo mu je. „Nevládal hovoriť. Opakoval len mama, mama. Chcela som zavolať záchranku. Nenašla som však jeho mobil. Bežala som dole, že zájdem k susedom. Tie stony ma však zas vyhnali na poschodie. Už bol vo svojej izbe. Ukázal na telefón a kázal mi zavolať svojmu šéfovi, nech príde,“ spomína Mária na deň, keď pre ňu začalo peklo na zemi. Nadriadený okamžite volal záchranku. Tá mladého muža odviezla do nemocnice v Rimavskej Sobote.
Kamaráti už prišli za ním neskoro
Na druhý deň ho mala ísť pozrieť. „Tešila som sa, že sa porozprávame. Keď som ho však videla bezvládne ležať v posteli, napojeného na hadičky, zľakla som sa. Lekárka mi povedala, že má silný zápal pankreasu a ak sa jeho vnútornosti obnovia do nedele večera, prežije. Ľubko sa nikdy na nič nesťažoval. Len málo jedol. Dohovárala som mu, aby jedol viac. So smiechom mi hovoril, že chcem mať z neho pupkáča,“ oživuje bolestné spomienky Mária.
Kamaráti prišli Ľuba pozrieť v nedeľu o pol jedenástej večer. Neskoro. Už nedýchal. Tridsaťosemročného muža už lekári nedokázali zachrániť.
Mária na pohrebe odpadla, neuniesla bolesť
Na pohreb Mária nevládala ísť. Odpadla. Bolesť ju tlačila k zemi. Zrútil sa jej svet. Všetko sa tu zomlelo tak rýchlo.
„Nevedela som si nájsť miesto v dome. Ledva som opatrila prasce. Odrazu mi všetko pripadalo také zbytočné. Môj muž zomrel v roku 1995, syn 17. októbra 2005. Ostala som na tomto svete sama. Nemala som nikoho a nevedela, čo ďalej,“ tvrdí dôchodkyňa.
Najskôr rozmýšľala, že do domu prichýli rodinu, ktorá by sa o ňu starala. Ako prvá ju napadla žena, ktorá po dedine roznášala obedy. „S Drahuškou som sa porozprávala, ale nemala som odvahu ponúknuť jej môj dom. Má svoju rodinu a tak mi môj plán mať v dome nájomníkov nevyšiel. Na druhý deň som sa vybrala do dediny. Sadla som si na lavičku pred obecným úradom. Práva stadiaľ prechádzal starosta. Opýtala som sa ho, či by sa za mňa nemohol prihovoriť u riaditeľa Domova dôchodcov v Sušanoch," hovorí Mária. Osamelú ženu zobrali do domova 3. novembra 2005. Stihla ešte vyčistiť hroby. Ocitla sa v cudzom prostredí.
V hlave jej praskla žilka a ochrnula
Smrť syna, zmena bydliska a neistá budúcnosť urobili svoje. Dostala porážku. Ochrnula na pravú stranu. Znovu sa učila chodiť, hýbať pravou rukou. Dostala sa na ležiace oddelenie. „Na izbe sme boli tri. Chcela som byť sama a najradšej doma. Vedela som však, že vrátiť sa do Hrnčiarskych Zalužian bude takmer nemožné. Mala som kupcov, mohla som dom predať. Riaditeľ sa ma opýtal, či im ho nechcem darovať. Do ničoho ma nenútil, len sa opýtal. Rozmýšľala som o ponuke. Pozdávala sa mi. Načo by mi boli peniaze, do hrobu by som si ich aj tak neodniesla. Rozhodla som sa. Dom som darovala,“ povie Mária.
Dala nový domov šiestim ľuďom
Rekonštrukcia poschodového rodinného domu stála takmer 67-tisíc eur (dva milióny korún). Prispeli na to Banskobystrický samosprávny kraj a ministerstvo sociálnych vecí. Mária sa do rodného domu vrátila po dvoch rokoch. Do izbietky, kde mala kedysi spálňu.
„Je to tu zmenené. Ale tehly, plot, tráva a chlievy ostali. Zatiaľ som nenabrala síl ísť na poschodie do izby, kde býval môj Ľubko. Mám 78 rokov. Každý deň sa modlím. Na cintorín už nevládzem zájsť. Tak posielam aspoň kvety. Umelé, veď živým by nemal kto vymeniť vodu,“ dokončí svoj smutný príbeh žena, ktorá dala domov šiestim ľuďom.
