PEŤOV. Je živým pamätníkom minulosti. Po rekonštrukcii by mohol slúžiť ako výborná ukážka histórie mlynského remesla. No len projekt na jeho záchranu by stál tisíce eur. Majitelia ani obec na to peniaze nemajú, a tak mlyn v Peťove chátra. Stráži ho posledný mlynár z rodu Dräxlerovcov. Alexander má 87 rokov a rád spomína na časy, keď mlyn jeho rodičov za deň zomlel aj za 2,5 vagóna múky. Býva v malom dome, ktorý stojí hneď vedľa takmer dvestoročného mlyna.
Predali mlyn na Dunaji a prišli do Peťova
„Mlyn postavili v roku 1815. Moji rodičia ho kúpili v roku 1900 od grófa Paečoviča. Aby mali naň peniaze, najskôr museli predať mlyn, ktorí patril mojim starým rodičom. Mali mlyn na starom Dunaji. Stál na vode. Loďky boli staré, tiekla do nich voda. Mlyn v Peťove sa im páčil. Bol veľký, vody v Ipli bolo v tom čase dosť, a tak ho kúpili za šestnásťtisíc. Ale už si nespomínam, akými peniazmi sa v tom čase platilo,“ spomína starý mlynár.
Jeho rodičom sa v novom prostredí začalo dariť. „Chodili k nám ľudia nielen z nášho chotára, ale aj zo šiesteho či siedmeho. Mali záujem o grísovku, ale aj hladkú múku. Za hodinu naše stroje zomleli šesť metrov obilia. Sedliacke vrecia vážili sedemdesiat kilogramov,“ hovorí Alexander. Do roku 1928 mlyn mlel aj pre Maďarov.
Nemelie sa v ňom už takmer 60 rokov
Dräxlerovcom sa darilo, a tak si začali mlyn zveľaďovať. Vody v Ipli však začalo ubúdať, preto mlynár vymenil vodu za paru. „Pomocou pary sme mleli takmer tridsať rokov. V roku 1934 otec zmenil pohon mlyna na systém dreva a stlačeného vzduchu,“ hovorí dôchodca.
Naposledy v ňom mleli múku v roku 1950. Štyri roky predtým mlyn znárodnili. Ešte chvíľu v ňom mleli šrot. No potom slúžil už len ako sklad obilia. „Tak skončila éra mlynárstva v našej rodine. Mal som výučný list. Dostal som ho v štyridsiatomtreťom v Budapešti. Mesterlevél, majstrovský list. Tam mi visí na stene. Doma sme mali mlyn a ja som chodil robiť do mlynov do Bušiniec či Opatovej. Taká bola doba,“ povzdychne si Alexander. Už desať rokov býva v domci pri mlyne sám. Bolia ho nohy.
Chodil po mlyne každý deň
„Predtým som každý deň pochodil po mlyne. Teraz už nevládzem. Tú strechu by bolo treba opraviť. Zrútila sa. Stará je. Taká ako rameno Ipľa, v ktorom je z roka na rok menej vody. Aj stroje hrdzavejú. Ešte pred takými pätnástimi rokmi by možno išli, no teraz už sotva,“ smutne si povzdychne posledný peťovský mlynár.
Mlyn má dva podlažia. Interiér stavby má drevenú konštrukciu. Nikto to tu nestihol roz-kradnúť. Aj keď sa našli takí, ktorí špekulovali nad tým, ako by mohli staré stroje speňažiť v zberných surovinách.
Niektoré stroje majú takmer dvesto rokov
„Tamto je turbína, ktorá bola vyrobená v roku 1925 v Muráni. Tento mlynský valec má viac ako sto rokov. Valce sú z roku 1890 a tá kiláž a váha už majú skoro dve storočia. Tu stál výťah a odtiaľto sa sypala múka,“ vysvetľuje mlynár z rodu Dräxlerovcov. Zrejme žiadne múzeum by nedokázalo človeku povedať toľko ako interiér starého mlyna v Peťove. Akoby tu zastal čas. Je tu práčka na umývanie zrna, páternoster, čo je výťah, ktorý vynáša vrecia s obilím na poschodie. Je tu však aj zrútená strecha. Do mlyna zateká, niektoré dosky sú už poriadne zhnité. S nimi nenávratne odchádza aj kus histórie.
Samospráva by chcela mlyn kúpiť
Starosta obce Kováčovce, v katastri ktorej mlyn stojí, hovorí, že samospráva sa o mlyn zaujíma už sedem rokov.
„Je to však ťažká a kľukatá cesta. Pred dvoma rokmi sme sa s majiteľmi dohodli na cene, za ktorú by mlyn predali. Chcú ho predať za 800-tisíc korún, teda za vyše 26-tisíc eur. Obec chcela získať peniaze z európskych fondov. Žiaľ, nie je to možné. Ročný rozpočet obce je okolo 50-tisíc eur (1,5 mil. korún), z neho by sme kúpu v žiadnom prípade neutiahli,“ hovorí Jozef Filip. Mlyn leží na hraničnej rieke Ipeľ. Neďaleko sa nachádza most do maďarskej obce Pöstyény-puszta.
Zlodejom pribili vlasy klincami
Stojíme pred pôvodným vchodom do mlyna, pred starými doskami. Zaujal nás starý nápis. „1815 Telek György molnár ale..." „Na základe spoločného dojednania postavené mlynárom Gyorgom Telekom v roku 1815."
„Až sem siaha história tohto mlynu. Pozrite, nad týmto nápisom je tehla a na nej vyrytý rok 1905. Vtedy začali moji rodičia s prestavbou mlynu," povie náš sprievodca.
Na drevených doskách pri pôvodnom vchode do mlynu sú diery a v nich klince. Tu bolo kedysi miesto hanby. Mlynár, ktorý tu kedysi mlel múku, mal na širokom okolí patričnú úctu. Ľudia si ho vážili a bol pre nich autoritou.
„Na toto mieste sa verejne kajali zlodeji. Tu do týchto dier im strčili vlasy a pribili ich klincami. Takýto trest ich stihol za to, že porušili zákon,“ vysvetľuje mlynár. Pamäť mu slúži obdivuhodne, len tie nohy nie.
„S nimi je to tak ako s týmto mlynom. Stroje stoja a strecha padá. Ktovie, ako to tu skončí, keď už mňa nebude. Otec mal troch bratov. Ich potomkovia žijú. Ale ani jeden z nich by to tu neprišiel strážiť. Mlyn možno rozkradnú a kus histórie navždy zmizne,“ povie smutne Šani báči.
