KOKAVA NAD RIMAVICOU. Keď ste ešte prednedávnom prechádzali hlavnou ulicou v Kokave, mohli ste z malého obchodíka začuť čarovný zvuk huslí. Vladimír Krištof si tu vyhrával pre vlastné potešenie i pre okoloidúcich ľudí. Obchod je momentálne zavretý. Vychýreného zberateľa huslí sme našli doma s boľavým kolenom. Aj keď nepatrí k tým, čo o sebe rozprávajú, o svojej láske k husliam hovorí rád.
Na začiatku bola gitara
„Možno je to v génoch,“ zamýšľa sa hudobník. Keď mal sedem rokov, rodičia si všimli, že má talent na hudbu. Krstná mama mu do nemocnice priniesla malú osemtónovú harmoniku. Chlapča už o týždeň vedelo na nej zahrať všetky pesničky, ktoré poznalo. Chodil do hudobnej školy, ale nedokončil ju. Ako hlavný predmet mal spev, čo ho nebavilo. Prišiel pubertálny čas, mládenecké roky a jeho uchvátila gitara a neskôr basová gitara. Sedemnásť rokov hrával v troch kapelách, pravda, ako amatér.
Medzi jeho koníčky patrilo aj historické sklo, ktoré zbieral tridsať rokov. A sklo ho vlastne dostalo k starožitnostiam. Začal podnikať a hudbu zavesil na klinec. Až keď mal 50 rokov, chytil do ruky husle. Každý mu hovoril, že v tom veku začať hrať na husle je už neskoro. Hoci s nimi dovtedy do kontaktu nikdy neprišiel, nedal sa odradiť.
Husle pre neho znamenajú veľa
„Husle som začal zbierať aj vykupovať. Zo mňa husľový virtuóz nikdy nebude, ale hrával som a stále hrávam. Nie z nôt, ale ako samouk, podľa sluchu. Za huslistu sa teda nemôžem považovať, skôr za hudobníka, lebo som hrával na rôzne nástroje a vždy rád zabával ľudí. Chodil som si posedieť na skúšky do folklórneho súboru, aby som zistil technológiu hrania. Ale ochorel som a päťdesiat nástrojov som musel predať. Nechal som si len jediný nástroj, ktorý sa mi veľmi páčil,“ hovorí Vladimír. Aj tak mu to nedalo. Z utŕžených peňazí si zadovážil niektoré vzácne nástroje, ktoré si dovtedy nemohol dovoliť kúpiť.
„Nástroje som si už vyberal. Vedel som ohodnotiť, či sú husle z kvalitného dreva, či majú štandardné miery a, samozrejme, či majú dobrý tón, čo je pri nich to najpodstatnejšie," hovorí Kokavčan.
Jeho zbierka je teraz menšia
Dnes už nemá tak veľa huslí. No tie čo vlastní, majú svoju hodnotu. „Stoja za to, aby som ich vlastnil. Za tými, ktoré som musel predať, mi je smutno. Každé husle sú jedinečné. Keď ich človek nastaví, keď im rozumie, dostane z nich maximum, čo môžu dať. Keď sa trošku poddá kolík vo vnútri huslí, ktorý sa menuje duša, vylepšíte ich hlas. Na tón má vplyv aj správne položená kobylka. Ak chcete mať dobre rozložený tón na husliach, tak tú dušu musíte dať na také miesto, aby aj najhrubšia alebo najtenšia struna mala dobrý tón. Primáši majú radi ostré tóny, tak si dušu podávajú k tenkej strune,“ hovorí zberateľ a hudobník v jednej osobe.
Medzi predanými husľami boli aj vzácne talianske husle z roku 1679 od Antónia Pietro de la Costa, ktorý bol žiakom Stradivariho. Zaujímali sme sa, prečo sa ich vzdal, keďže mali svoju hodnotu. „Boli veľmi kvalitné, ale mali už neduhy, puklinky. Dal som ich opraviť, Za opravu som zaplatil vyše osemtisíc korún. Ale nebolo to ono, už neboli zdravé. A tak som ich radšej predal,“ hovorí Vladimír.
