Článok pokračuje pod video reklamou
KRÁSNA. Kyjatice sú neveľkou obcou v okrese Rimavská Sobota. Pred vyše 150 rokmi tu vyrábali hračky. Drevené figúrky, najčastejšie z bukového dreva, boli farebné a bohato zdobené. Volali ich kyjatické hračky. Stáli sa pýchou regiónu. Rudolf Stehlík je posledný majster, ktorý ich vyrába. Žije v obci zvanej Krásna a prednedávnom dostal ocenenie Majster ľudovej umeleckej výroby.
Hračky s nápaditým vzorom ho chytili za srdce
„Raz som sedel vo svoje kancelárii na úrade a do ruky sa mi dostal časopis, v ktorom sa písalo o kyjatických hračkách. Vyrábal ich Anton Oboňa. Pracoval na zámku v Bojniciach a vo voľnom čase stružlikal drevené hračky s nápaditým vzorom. Vtedy som si povedal, že keď budem na dôchodku, budem aj ja také veci vyrábať," hovorí majster. Slovo dodržal. Už dvadsať rokov vyrába kyjatické hračky. Drevené koníky na kolieskach, s jazdcom i bez, fúriky, kohúty, truhlice pre potešenie seba, svojich blízkych, ale aj na objednávku pre Ústredie ľudovej kultúry. Začiatky však neboli ľahké.
„Študoval som literatúru. No pomohlo mi aj stretnutie s rodinou Júliusa Beňa. Starý majster ešte žil. Býval v Hnúšti, no jeho zdravotný stav mu už toho veľa nedovoľoval. Našťastie však po sebe zanechal veľa hračiek. Aj podľa nich som sa učil. Vyrobiť koníka podľa kyjatického vzoru nie je ľahké. Je zložený z viacerých vzorov a je to veru poriadna fuška," tvrdá majster Stehlík.
Základom vzoru je kruh a elipsa
Kultúrne dedičstvo Gemera a Malohontu sa mu podarilo oprášiť. Vo svoje dielni na dvore stružliká, vymýšľa a farbí kyjatické hračky. „Škoda len, že ich môžem vyrábať len vtedy, keď je teplo. Moja dielňa je drevená, nemôžem v nej kúriť. Cez zimu sa tam nedá pracovať," povzdychne si majster. Paradoxom je, že v susednej obci v kultúrnom dome na neho už tri roky čaká murovaná dielňa. „V nej sme spolu s občianskym združením Ozveny plánovali naučiť vyrábať kyjatické hračky nezamestnaných. Škoda, že zatiaľ náš projekt nebol úspešný. Verím však, že sa nám na záchranu tohto kultúrneho dedičstva podarí získať peniaze. Bola by to škoda, keby kyjatickým hračkám zazvonil umieráčik vo chvíli, keď umriem aj ja," tvrdí Stehlík.
Kyjatické hračky, ktoré vyrábali starí majstri, boli kedysi vysoké aj jeden meter. To preto, aby ich deti mohli aj vyskúšať. Farbili ich prírodnými farbami. Napríklad hnedú farbu získali varením trnkovej kôry alebo varením kôry z divej slivky.
„Kôru síce nevarím a vyrábam menšie hračky, ale kyjatický ornament na nich nemôže chýbať," dodá majster. Kreslí ho pomocou špeciálneho kružidla, pretože základom kyjatickej výzdoby je kruh, elipsa.
Dostal ocenenie, ktoré je pre neho výzvou
Kyjatickým hračkám predchádzala výroba nábytku. Majstri v Kyjaticach vyrábali najskôr súseky (drevené skrine na skladovanie obilia), kredence, truhlice či iný nábytok. Výrobu detských hračiek sem zaviedol Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine krátko po vzniku Československa.
„Vidíte, na akú starú tvorbu som ja nadviazal? Dodnes mám odložené prvé, ktoré som vyrobil. Veľmi by som si prial, aby sa tradícia výroby kyjatických hračiek zachovala," povie majster Stehlík.
Prednedávnom dostal ocenenie Majster ľudovej umeleckej výroby. Udelilo mu ho Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave ako jedinému výrobcovi a udržiavateľovi výroby tradičnej drevenej kyjatickej hračky.
