HNÚŠŤA. Mnohí ich odsudzujú. Ich piesne sa im nepáčia. Myslia si, že rap je brak.
„Pripúšťam, že niektoré piesne tak vyznejú, je v nich veľa vulgarizmov, ale len na základe nich nemôžu nás a náš hudobný štýl odsudzovať," myslí si Ivan Štajer. Býva v Hnúšti a spolu so svojim kamarátom Borisom Radičom si pred ôsmimi rokmi povedali, že namiesto bezcieľneho potulovania sa po uliciach si založia skupinu a začnú spievať.
Začínali v garáži
„Skúšali sme v garáži. Našu skupinu sme nazvali H.O. Netreba za tým hľadať skratky nejakých slov, či niečo iné. H.O. sa ľahko vysvetľuje a ľahko zapamätá. Spievame pre kamarátov, na ulici, v kluboch, ale vystupovali sme napríklad už aj na dňoch mesta Hnúšťa. Bol to skvelý pocit. Ľuďom sa naše texty páčili. Všetkým generáciám, nielen mladým" hovorí mladší člen skupiny, 22-ročný Boris.
Slová piesní si skladajú sami. Spievajú o svojich pocitoch, o svojich snoch. „Ale aj o tom, čo nás trápi, o čom pochybujeme, čo je zlé pre toto mesto. Niektorí o nás hovoria, že nás vychovala ulica. Nás vychovali rodičia. Dali nám toľko, koľko mohli. Na ulici sme len trávili dosť voľného času, nemali sme kam ísť. V Hnúšti nie je klub pre mladých, kde by sme sa schádzali," hovorí Ivan.
Rap vznikol v chudobných štvrtiach
Rap je hudobný štýl, ktorý vznikol koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia.
„Pochádza z černošských štvrtí amerických veľkomiest, napríklad takých, ako sú Bronx či Harlem v New Yorku. V týchto štvrtiach je veľa chudoby, sú tu drogy a veľa násilia. Mladí ľudia hľadali možnosti, ako na to poukázať, ako svoj hnev, ale aj radosť dostať zo seba. Aj v Hnúšti je vysoká nezamestnanosť, sú tu drogy a chudoba. Trávu tu fajčia už desaťročné deti Aj o tomto sú naše piesne," vysvetľuje Ivan.
Spolu s Borisom majú šťastie. Pracujú v miestnej fabrike, a tak môžu celkom slušne vyžiť a zároveň sa venovať svojmu koníčku, spevu. O svojom meste zložili pieseň.
„Je o tom, ako Hnúšťa naozaj vyzerá. Je to mesto plné malých otravných Rómov, špačkárov, stojacich čučiarov, ťažkých kšeftárov, mesto plné vagabundov, kulehárov, feťákov a čupiek," zarapuje jednu zo svojich piesní Boris. „Samozrejme, to je len jedna tvár Hnúšte. Žijú tu aj slušní ľudia. No v tejto piesni sme si vybrali tu horšiu stránku mesta," dodá Ivan.
Srdcu najbližšia im je pieseň o Bohu
„Po rómsky sa Boh povie Devla. Aj keď nechodíme do kostola, sme veriaci. Kto sa započúva do našej piesne, musí sa zamyslieť nad tým, čo doteraz spravil. Núti ho k tomu refrén piesne: Devla povedz, kedy ma zoberieš k sebe a či to bude bolieť. Devla povedz, nech idem meniť svoj svet, nech po mne neostane len hrob, sviečka a kvet," zarapujú Boris s Ivanom.
Boris sa čochvíľa stane otcom. Želal by si, aby jeho dieťa malo všetko. Keď hovorí o rodičoch, ktoré sa o svoje deti nestarajú, má v očiach hnev. Nečudo, je pol ôsmej večer a pred tunajším obchodným domom tri zafúľané deti zbierajú špačky.
Ivan je zatiaľ slobodný. Aj on by chcel svojou troškou prispieť, aby sa v Hnúšti žilo lepšie. „Zatiaľ neviem ako, zatiaľ o tom len spievam. Keby sme našli niekoho, kto by nám pomohol uplatniť sa v hudobnej branži, bol by som veľmi rád," dodá na záver mladý muž z Hnúšte.
