KLENOVEC. Črpáky. Kedysi nesmeli chýbať na žiadnom salaši. Pila sa z nich najmä žinčica. Milan Stieranka z Klenovca ich obdivoval už ako dieťa. Býval v Klenovci a k otcovi chodil na salaš pod Sinec na žinčicu.
„Tam som črpáky videl po prvýkrát. Bača ich mal naukladané na poličke a dával sa z nich napiť vzácnejšej návšteve," hovorí majster z Klenovca.
Gemerské črpáky boli málo zdobené
Prvý črpák zhotovil pred 25 rokmi. „Dodnes ho mám odložený. Dnes už na ňom vidím mnohé chyby. No predtým som ich nevidel," tvrdí Klenovčan. Rokmi sa zdokonalil. Dnes vyrába gemerské, horehronské, liptovské i detvianske črpáky.
„Čím bol salaš bohatší, tým boli črpáky bohatšie zdobené. Gemer bol vždy chudobný kraj, preto aj výzdoba na črpákoch je v porovnaní s ostatnými jednoduchšia. Rúčky zdobila hlava medveďa, ktorý bol na každom salaši nevítaným hosťom. Na salašoch v okolí Klenovca mali bačovia gemerské, detvianske i horehronské črpáky. Detvianske mali na rúčkach hrady. O Detvancoch sa zvyklo hovoriť, že sú veľkí beťári. Za svoje beťárstva sa často dostáli do áreštu na Zvolenský či Vígľašský zámok. Preto vraj aj na rúčky črpákov vyrezávali vežičky," približuje históriu bačovského riadu rezbár.
Najlepšie je javorové drevo
Za tie roky vyrobil už vyše 1200 črpákov. „Raz som bol na jarmoku v Bratislave. Ako tak vyrezávam, pristavil sa pri mne jeden Američan. Pochválil ma. Bol to šéf rezbárskeho spolku v Oklahome, členom ktorého som sa stal aj ja."
Získal mnoho ocenení. Jeho črpáky poznajú aj v iných štátoch. Na ich výrobu väčšinou používa drevo z javora. V horách v okolí Klenovca ho je dosť. „Vyrobiť črpák nie je jednoduché. Chce to veľa skúseností. Každý majster má svoj návod. Napríklad ja osádzam dno tak, že opracované puterky najprv vyvarím a potom dno zasuniem do vyrezaného žliabku. Ako varené drevo postupne schne, tak sa okolo dna stiahne, aby z neho nevytiekla žinčica," dodá Milan.
Kým bude vládať, nemieni svoj koníček zavesiť na klinec. Pri výrobe črpákov relaxuje. Robí ich nielen pre svoje potešenie, ale najmä pre radosť druhých.
