sveta a v okolitých horách divej zveri neúrekom.
HALIČ. Občas si myslela, že už ani nedôjde do cieľa. Brodila sa snehom a cesta nemala konca. „Aj som sa bála. V horách v okolí Látok bolo dosť divej zveri. Medvede a vlci sa zvykli zatúlať aj k chalupám. No vždy ma čosi hnalo dopredu. Tie ženy ma potrebovali. Vedela som, že ak neprídem včas, môžu aj zomrieť. Lazníci boli tvrdé nátury. Peňazí mali málo a lekára volali len vtedy, keď už bolo naozaj zle," spomína na roky mladosti, strávené v horách nad Látkami, Mária Hašková. Nebola tam len pôrodnou asistentkou, ale i kronikárom ľudských osudov.
Viac verili babiciam ako školovaným ľuďom
Mária pochádzala z chudobnej rodiny. Mala troch súrodencov. „Ona, ako najstaršie dieťa, najviac pomáhala rodičom. Navarila, ofúkala rozbité kolená mladších detí. A aby do domu priniesla nejaké korunky, odišla slúžiť do židovskej rodiny. „Boli to slušní ľudia. Mala som sa u nich dobre. No stále som rozmýšľala nad tým, ako sa postaviť na vlastné nohy a nebyť len slúžkou. Moja teta robila pôrodnú asistentku v Ábelovej. Zoznámila ma s okresným lekárom Hanzelom. Im vďačím za to, že som sa stala pôrodnou asistentkou," hovorí Mária. Mala 21 rokov, keď sa s diplomom v ruke ocitla pred storočným domom na Látkach.
„Len tam na lazoch bolo voľné miesto. Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes. Domček mal malé okná a z každého kúta vyliezali šváby. Nič príjemné. No viac ako nevľúdneho bývania som sa obávala tvrdej nátury miestnych ľudí. Lazníci boli naozaj svojskí. Dreli na skromných políčkach a deti sa tam rodili a mreli. Viac dôverovali babiciam ako lekárom a pôrodných asistentkám. Tie si zvykli pred pôrodom naliať kalíštek a keď sa pôrod skomplikoval, osud rodičky zverili do božích rúk," hovorí Mária. Hoci má už 88 rokov a dávno z vrchov odišla, rada na toto obdobie spomína.
Deti sa rodili, ale aj mreli
Tak ako pribúdalo hladných krkov v chalupách, pribúdalo aj malých hrobčekov na tamojšom cintoríne. „Pri pôrode mi nezomrelo ani jedno dieťa. Rodilo sa však veľa mrzákov a veľa bábätiek zomrelo do roka. Nebola elektrina, nebol telefón, nebolo peňazí na lekára. Snehu zvyklo napadnúť neúrekom a kým na lazy prišiel lekár, dieťa neraz zomrelo. Raz ma zavolali ku gazdinej, ktorá čakala dvojičky. Prvé prišlo na svet bez komplikácií. Druhé zmenilo polohu. Von vyšla len jeho rúčka a ja som už vedela, že je zle. Z Kokavy nás poslali do Hnúšte. No ani tam nás nechceli prijať. Prosila som lekára, aby niečo robili, aby nenechali tú ženu umrieť. Neuspela som. Dostali sme sa pred bránu hnúšťanskej nemocnice. Žena sa veľmi trápila, no potom sa stal akoby zázrak. Dieťa zmenilo polohu a žena ho vytlačila. Bolo mŕtve, no matka prežila," oživuje tie bolestnejšie spomienky Mária.
Zachránila život mnohým ženám
„Volali ma k richtárovej žene. Bývali pod Bykovom. Hodný kus cesty od civilizácie. Prídem, všade tma, žena ležala bledá na posteli a pri nej babica. Vravím richtárovi, že je zle, že jeho žena musí ísť okamžite do nemocnice. Krvácala a jej život visel doslova na vlásku. Plachta pod ňou bola celkom krvavá, pričom ďalšie dve predo mnou ukryli v komore. Gazda hodil o zem klobúk, zahrešil, že ho chcem obrať peniaze, ale potom sa umúdril. Jeho ženu sa nám podarilo dos-tať do nemocnice. Prežila ona aj jej dieťa. Lekár richtárovi povedal, že mi môže ruky bozkávať, lebo keby nie mňa, jeho žena by zomrela. Poďakoval sa mi. Bola to už jeho druhá žena, prvá mu zomrela pri pôrode," spomína Haličanka.
Pomohla na svet tisíckam detí
Na lazoch vydržala dvanásť rokov. Pomohla tu na svet tisíckam detí. Tie ženy ju potrebovali a verili jej. Mária sa veľakrát musela spoliehať len sama na seba. Nebola elektrina, vodovod, telefón a občas chýbal aj zdravý úsudok. Za budúcimi mamičkami chodila pešo, v daždi, páľave, fujavici či v mraze. Krehká žena sa brodila závejmi snehu, ktoré by zmohli aj poriadneho chlapa. V taške si niesla biely plášť, nožnice, cverny na pupočnú šnúru, očné kvapky, benzín na dezinfekciu. Bála sa, no nikdy nepovedala, že nepríde.
„Pri niektorých domoch mali zúrivých psov. Len trhať a trhať. Kým vyšiel von gazda, aby ich zahnal, mala som čo robiť. Za jeden pôrod som dostala 50 korún a obec mi dala ďalších 50. Nie v každom dome však mali peniaze. Niekde nemali ani vajíčka, s ktorými ma občas zvykli vyplatiť," povie Mária.
Pôrody na lazoch mali neopakovateľnú atmosféru
Na lazy prišla v roku 1942. Prežila tu aj druhú svetovú vojnu. „Bolo to už na sklonku vojny. Volali ma v noci k pôrodu. Keď som sa vracala domov, zadržali ma Nemci. Mysleli si, že som partizánka. Pustili ma len na druhý deň. Nechýbalo veľa a mohli ma zastreliť," hovorí Mária. Na lazoch si našla muža a porodila aj jediného syna. Sama. Z Látok odišla po trinástich rokoch. Do Lučenca, kde na pôrodnici odpracovala štvrťstoročie. No Látky má stále hlboko ukryté vo svojom srdci.
„Spomínam si na naškrobené periny, petrolejky, prosebný, bolestný, vďačný a šťastný úsmev žien i na plač detí. Takú atmosféru pri príchode nového človiečika na svet som zažila len tam, v horách. V chalupách odrezaných od sveta, kde široko ďaleko bola len divočina, statočné ženy, ja a pánbožko nad nami," zakončí svoj životný film Mária Hašková, pôrodná asistentka, pre mnohých jednoducho zázračná babica z lazov.
