VEĽKÁ VES. Aj keď sa majstrom železa ešte necíti byť, rozhodne má talent. Andrej Líška je vyučený kováč. Aj jeho prastarý otec bol kováčom. No on väčšinou koval poľnohospodárske náradie a podkúval kone. Andrej sa venuje skôr umeleckému kováčstvu.
Na jarmoky chodí s mechmi
„Chcel by som si vylepšiť svoju vyhňu na dvore a postaviť sa na vlastné nohy. Dúfam, že ma moje remeslo uživí," hovorí Andrej. Pochádza z dvojičiek. Jeho brat Martin má záľubu v autách. Andrej premieňa horúce železo na svietniky, meče, sošky, ale i kovové ruže, ktoré vyzerajú ako živé.
„Na jarmoky nosím so sebou ručne ťahané mechy, no doma mám elektrickú vyhňu. Do tej nemusíte nohou vháňať vzduch. Najľahšie kladivo, s ktorým udieram na železo, váži dve kilá. To mám namiesto činiek," usmeje sa Andrej. Má devätnásť rokov a už dostal za svoje dielka niekoľko ocenení.
Posledné si priniesol z medzinárodnej súťaže Hefaiston 2009.
Chcel by nájsť podkovičku pre šťastie
„Táto medzinárodná súťaž sa koná každý rok v Čechách. V tomto roku som sa jej zúčastnil už tretíkrát. S dielom Nádej som sa umiestnil spolu s kamarátom Marianom Volentierom na treťom mieste," hovorí Andrej. V Čechách zo železa vytvoril hlavu, symbol lepšej budúcnosti. Jeho posledným dielom je pamätník vysoký tri a široký štyri metre, ktorý pripomína históriu sklárstva v Utekáči.
Robil som na ňom tri dni. Najviac som sa potrápil so sochou fúkača skla. Mojim doteraz najväčším dielom boli brány," tvrdí mladý kováč, ktorý si trúfa ukuť aj podkovičku pre šťastie. „No niekde som počul, že šťastie prináša len taká, ktorú stratí kôň. Mal by som ju nájsť, aby ma jedno z najstarších remesiel dokázalo uživiť," dodá sympatický Andrej.
