KALINOVO. Svoju prvú píšťalku vyrezal, keď mal dvanásť rokov. Odvtedy sa Ladislav Kobliček naučil vyrezávať takmer všetko. K umeleckému rezbárstvu ho priviedol otec Tibor. Vraj neexistuje taký hudobný nástroj, ktorý by nedokázali vyrezať. Najradšej však vyrezáva husle, ktoré považuje za najkrajší hudobný nástroj. Tvrdí, že ich výroba je tak jednoduchá, až je zložitá.
Vyrezáva už od detstva
„K rezbárstvu ma priviedol otec, ktorý bol v podstate samouk. Najskôr sa venoval maľovaniu a potom si zamiloval rezbárstvo. Tak to bolo aj v mojom prípade. Keď som mal dvanásť rokov, povedal mi, aby som mu skúsil pomáhať. Najskôr som vyrezal malú píšťalku, potom väčšiu a zložitejšiu, neskôr fujaru i husle. Všetko sa to zomlelo rýchlo," tvrdí Kalinovčan.
Vyučil sa za umeleckého kováča, no drevo ho lákalo viac. Dnes majú s otcom malú dielňu, kde spoločne trávia všetok voľný čas. „Otec je už na dôchodku. Má viacej voľného času. Ja sa môžem môjmu koníčku venovať len po práci," tvrdí šikovný majster.
V zbierke nástrojov, ktoré už rodinný tandem vyrobil, môžeme nájsť klasické alebo ľudové husle, fujary, gajdy, no aj menej známe ninery. „Stačí nám vidieť obrázok a my sa už k nástroju dopracujeme," s úsmevom na tvári tvrdí Ladislav.
„Nikto vám nepovie, ako sa nástroj presne vyrába. Majster dostane náčrt a na to, ako nástroj vyrobiť, musí prísť sám. Každý nástroj má v sebe určitý mechanizmus, ktorý treba vedieť urobiť, aby hral. Čudovali by ste sa, čo sa ukrýva v jeho vnútri. Je to tak jednoduché, až je to zložité," dodá.
Aj rezbár musí mať svoj deň
„Nerád robím gajdy. Predstava, že by som musel zabiť kvôli tomu kozu, sa mi vôbec nepáči. Najradšej robím husle. Je to podľa mňa najkrajší hudobný nástroj," zdôverí sa Ladislav. Niekedy sa vraj môže snažiť akokoľvek a husle sa mu nevydaria. Darmo, aj majster musí mať svoj deň.
Veľa závisí aj od samotného dreva. „Každé drevo je iné, dokonca aj jeho jednotlivé časti, ako napríklad severná a južná strana. V Bosne je pôda, ktorá obsahuje také živiny vhodné pre drevo, aké u nás nikdy nebudú. To robí drevo z Bosny jedným z najkvalitnejších na svete. Príroda sa môže s drevom zahrať aj tak, že nástroj jednoducho nevydá ani tón. S tým už rezbár neurobí nič, prírodu nepremôžete," tvrdí Kalinovčan.
Výroba huslí vôbec nie je jednoduchá
Nad otázkou, koľko mu trvá výroba huslí, sa len pousmeje. „Každý sa ma na to pýta. Presný čas sa určiť nedá. Samotné drevo musí schnúť aj dvadsať rokov, najlepšie by bolo, keby zrelo aj dlhie. Samotná práca sa tiež nedá odhadnúť, je to približne sto až dvesto hodín. Ale viete, ako to býva, niekedy začnem a neviem prestať, inokedy mám obe ruky ľavé. Aj samotné lakovanie je veľmi dôležitá a zložitá robota. Lak si každý výrobca robí sám a nik vám nepovie recept. Dodnes napríklad nikto nevie, ako si namiešal lak slávny výrobca huslí Antonio Stradivari," hovorí Ladislav.
Dodá, že na husliach je vždy čo zlepšovať. „Výrobca nikdy nie je so svojim dielom spokojný. Vždy sa dá niekam napredovať, neustále sa dá na husiach niečo zdokonaliť. Každé nové husle sú už o niečo lepšie, lebo majster na nich vychytá predchádzajúce muchy." Dobrý hudobník vraj ľahko rozozná dobré husle. Posudzuje sa drevo, ich vypracovanie, zvuk a lak. Ani jedna z týchto štyroch oblastí nie je zanedbateľná. Husle sú pre hudobníka čosi ako jeho ďalšia ruka.
Folklór postupne upadá
Budúcnosť ľudovej kultúry a folklóru nevidí Ladislav ružovo. „Trošku mám aj strach, čo bude s folklórom a rezbármi na Slovensku. Nás už ľudia poznajú, no trh veľmi zaplavujú čínske repliky. Veobecne záujem o folklór upadá. Môj syn zatiaľ tiež nejaví veľký záujem. Uvidíme, či ho to niekedy bude baviť. Rád by som s ním raz vyrezával tak ako ja s mojim otcom," povie Ladislav.
V jeho remesle je podľa neho najdôležitejšia tradícia. Dokonca viac ako samotná kvalita hudobných nástrojov. A tá na Slovensku chýba. „Hoci možno talianski umeleckí rezbári nie sú až takí dobrí, ich tradícia ich drží na popredných miestach v hodnotení kvality," dodá na záver majster z Kalinova.
