, no stále hrá, spieva, maľuje a stretáva sa s kamarátmi.
LUČENEC. Na svoju otvorenosť častokrát doplatil. V roku 1968 otvorene protestoval proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, za čo niesol následky po celý život. „Stačil jeden podpis a bolo po mojej učiteľskej kariére. A nielen po mojej. V tom období vylúčili zo strany a zobrali chlebík okolo sto učiteľom. Vtedajší tajomník strany mi povedal, že do mojich rúk sa hodí akurát tak lopata," spomína na najťažšie obdobie vo svojom živote Ondrej Strapko.
Má už 86 rokov a každý deň si vychutnáva naplno. „V mojom veku je to už tak, že nič netreba odkladať na zajtra. Každý deň môže byť tým posledným," tvrdí Lučenčan. Rád maľuje. Jeho druhým koníčkom je hudba. Hrá na klavíri, harmonike a heligónke.
Tajomník strany mu povedal, že je súci len k lopate
Šesť rokov učil v Dlhej Lúke, neskôr bol riaditeľom školy a potom sa stal školským inšpektorom. „Moje povolanie bolo pre mňa koníčkom. K niektorým školám na lazoch som sa dostal až po dvoch hodinách rezkej chôdze. V lete som s tým nemal problémy, ale v zime to bolo horšie. Na Krnej, Hradišských lazoch či Budinej bývali dlhé a kruté zimy. Sneh tam zvyčajne napadol začiatkom novembra a zmizol až na konci jari. Napriek všetkému to boli krásne časy. Keď ma v roku 1971 vylúčili zo strany a odporučili mi lopatu, myslel som si, že sa mi zrútil svet. Chvíľu ma živili obrazy a drevené reliéfy. Potom mi tajomník strany vo Veľkom Krtíši ponúkol miesto vychovávateľa v ústave pre mentálne postihnutých. Najskôr ma dali do Kirti. V tom čase boli v ústave nielen mentálne postihnutí, ale aj ľudia s rôznymi duševnými poruchami. V tých časoch by sa ich štát bol najradšej zbavil. Od sveta ich delili nielen vysoké múry, ale aj predsudky. Práve tie som chcel zmeniť a tým pomôcť svojim chovancom," tvrdí bývalý učiteľ.
Založil kapelu, v ktorej spievali mentálne postihnutí
V roku 1975 založil prvú kapelu, v ktorej hrali mentálne postih- nutí ľudia. „Najskôr som musel s nimi nadviazať kontakt a získať si ich dôveru. Trvalo mi to dlho, ale výsledok stál za to. Kapela mala päť členov. Mali sme medzi sebou napríklad chlapa, ktorý bol vynikajúci tenorista. Predtým, než sa dostal do ústavu, spieval v robotníckom spevokole. Dokonca sme mali aj cimbalistu. Tí ľudia zrazu dostali inú chuť do života. Chodili sme po vystúpeniach a mali sme z toho úprimnú radosť. Muzikoterapia im pomohla. V tých časoch to bol ešte neznámy pojem," približuje začiatky vychovávateľskej práce čiperný dôchodca. Z Kirti sa dostal na zámok v Haliči k ďalím mentálne postihnutým chovancom. Tu odpracoval 21 rokov.
Komunisti ho nevytrestali, pomohli mu spoznať iný svet
„Vlastne ja som tým súdruhom vďačný. Nebyť ich, nikdy by som nerobil vychovávateľa a nestretol sa s ľuďmi, ktorí síce žijú vo svojom vlastnom svete, ale treba ich vpustiť aj do toho nášho. Komunisti ma nevytrestali, dali mi len príležitosť pomôcť týmto ľuďom," hovorí Strapko.
Chovanci ho mali radi. Radi počúvali jeho husličky, harmoniku i spev. Aj na zámku založil kapelu a dokonca tu s mentálne postihnutými chlapcami vytvoril aj mini galériu.
„Pri zámku bol park. Pred vojnou v ňom bolo veľa sôch. Počas vojny ich však zničili. S mojimi chlapcami sme ich torzá našli, poopravovali a na nádvorí sme z nich vytvorili celkom slušnú galériu. Opravili sme aj schátralú Forgáčovskú hrobku. Tak som vlastne vyhral boj s veternými mlynmi. Moji chlapci už neboli len zavretí medzi múrmi a utlmovaní liekmi. Chodili medzi ľudí, hrali, spievali a pracovali. Naposledy sme si spolu zahrali a zaspievali na Vianoce. Prijal nás aj pán primátor a bola to pre nás česť," spomína pán Ondrej.
Získal ocenenie Senior roka
Minulý rok získal ocenenie Senior roka. Ako jediný z nášho okresu. Všetci tí, ktorí získali toto ocenenie, majú jednu spoločnú črtu - napriek už vyššiemu veku a častokrát aj zdravotnému hendikepu veľa svojich síl venujú druhým ľuďom.
„Ocenenie ma potešilo, ale ostal som stáť na zemi. Každý deň sa snažím využiť zmysluplne, aby som večer nemal pocit, že som ho premárnil. Maľujem, spievam, hrám a občas aj vediem intelektuálske rozhovory o politike, tejto spoločnosti aj o tom, aký som z dnešného sveta sklamaný. Po novembri 1989 som sa tešil na to, že konečne budem žiť v demokratickom štáte. No mýlil som sa. My sme ešte na demokraciu nedozreli. Milujem však túto krajinu. To cítiť aj z mojich obrazov. Nikdy som nepomýšľal zo Slovenska emigrovať. Ani duševne. Súdruhom, ktorí ma nechceli pustiť na dovolenku do Juhoslávie, som povedal, že mňa by nikto zo Slovenska nedostal," tvrdí Strapko.
Maľovať a hrať bude dovtedy, kým bude vládať
Za polstoročie namaľoval vyše tisíc obrazov. Sú po celom svete. „Maľovanie je pre mňa koníček. Pri maľovaní som sa vždy cítil slobodný. So svojou starou škodovkou som precestoval celé Slovenko a na plátno zvečnil hory, mestá, kopce, lesy. Maľovať budem dovtedy, pokiaľ udržím v ruke štetec. A takisto hrať. Škoda len, že moja žena už vyše dvadsať rokov nespieva. Odvtedy, ako umrela naša dcérka," dodá Strapko.
