ZELENÉ. Ako dvadsaťročná si kúpila prvé prasiatko - pokladničku. Postupne sa z náhodnej kúpy stal koníček. Dnes má Marta Čániová zo Zeleného vo svojej zbierke už vyše štyristo prasiatok.
Priatelia už vedia, čo jej majú kúpiť
„Ani neviem ako to začalo. Keď som bola malá, sestra mojej starkej mala krásne hlinené maľované prasiatko, no nikdy sa mi s ním nedovolili hrať. Bála sa, že ho rozbijem. Možno preto som si prasiatka až tak obľúbila," hovorí Marta. Prvé si kúpila v Egri v susednom Maďarsku. „Potom to už šlo samé. Dokupovala som ja aj moji priatelia," tvrdí Marta.
V jej zbierke sú hlinené, voskové, porcelánové, plyšové, alabastrové, ale aj perníkové svinky. Najmenšie má menej než centimeter. „Mám aj jedno zo skla, ktoré vyfúkli špeciálne pre mňa, ešte v bývalých sklárňach v Zlatne," dodá zberateľka, ktorá plánuje ku každému prasiatku priradiť číslo.
Ak sa jej zbierka zunuje, daruje ju múzeu
Prasiatka nájdete po celom jej byte. Soľničky, koreničky, vešiak, držiaky všade je ich podobizeň. Má aj krásny kúsok so Swarovského kryštálmi a pozdravov, z ktorých sa usmievajú malé či väčšie svinky.
„Priatelia mi darčeky nosia z celého sveta. Mám tu prasiatko s Estónska, Ameriky, Anglicka, Chorvátska, Fínska, Španielska, či susedného Poľska, Čiech a Maďarska. Jeden známy mi chcel kúpiť jedno krásne prasiatko, no nebol si istý, či bude mať dosť peňazí na cestu domov autobusom. No riskol to, len aby ma potešil," tvrdí Marta.
Jej manžel si už z nezvyčajnej zbierky ťažkú hlavu nerobí. „Postupne si zvykol na túto moju záľubu. Kým z nich všetkých poutieram prach tak to chvíľu trvá. Srdcu blízke sú mi všetky. Ak sa mi niekedy moja zbierka zunuje, darujem ju do Múzea hračiek v Modrom Kameni," dodá Marta.
