HRACHOVO. Ján Kantárik vie šikovne narábať s nožíkom a dlátom. Rezbárstvo je jeho koníčkom. Srdcu najmilšie sú mu vyrezávané traktory.
„Mám ich deväť. Presne na toľkých som robil. Bol som tridsať rokov traktoristom. Na horskom zetore sa mi šoférovalo najlepšie. Raz do mesiaca si ich všetky vyložím na posteľ a spomínam," hovorí rezbár z Hrachova.
Za umelca sa nepovažuje, je len amatér, ktorý má talent
Že je rezbárstvo pre Jána záľuba, dokazujú aj drevené sošky v oknách, na poličkách i na skriniach.
„Veľa drevených ozdôb som daroval. Rodine aj známym. Ľudia si to pýtali a ja som im chcel spraviť radosť. Bez dreva by bol môj život prázdny. Už som na dôchodku a teraz mám viac času. Teraz ma pochytila túžba vyrezať parný valec. No zatiaľ mám len kolesá," povie Ján.
Je skromný. Za umelca sa nepovažuje. „Som len amatér, ktorý má talent. Vyrezávať som začal, keď som mal sedem rokov. Boli to revené panáky. Hrávali sme sa s nimi so sestrou. Najradšej vyrezávam z lipy. Stačí mi k tomu nožík a dláto, ani sústruh mi netreba," hovorí rezbár.
Vyrezal si aj dreveného spoločníka
Talent vraj zdedil po maminom ujčekovi.„Dôležité je mať chuť a čas. Ja mám oboje. Som starý mládenec. Mamka mi už zomrela, žijem sám. Aby mi nebolo smutno vyrezal som si kamaráta Jožka," povie dôchodca.
Dreveného kamaráta obliekol do nohavíc, košele, dokonca mu dal aj klobúk. Má ho už piaty rok.
„Raz sedí v obývačke v kresle, potom pri mojej posteli a teraz som ho posadil na stoličku pri dverách. Už vyľakal veľa mojich kamarátov. Ba našli sa aj takí, ktorí sa mu pozdravili. Jožko je dobrý spoločník. Nerozpráva, ale dokáže ma počúvať celé hodiny, veď som ho aj podplatil. Stará päťstokorunáčka a dve stokorunáčky mu trčia z vreciek," so šibalským úsmevom na tvári povie Ján.
Vozy mu pripomínajú mladosť
Bociany, zajace, mačky, kvety, vozy, kostolík, vázy, valašky, ale i iné drevené ozdoby, ktoré povyrezával, by vraj zapratali celú izbu. „Po traktoroch mám rád aj vozy. Po Hrachove ich kedysi hrkotalo veľa. Pripomínajú mi moje mladé časy," tvrdí rezbár.
Chvíľu ho rezbárstvo aj živilo. „Ale len chvíľu. Keď skrachovalo družstvo, chýbalo mi do dôchodku šesť rokov. Vtedy ma oslovil náš starosta, či by som nechcel vyrezávať pre miestne združenie. Tak som to skúsil. No dospel som k tomu, že rezbárstvo je pre mňa len koníček. A tak to už aj zostane. Vyrezávam pre potešenie seba aj mojich blízkych. Ak vidím v ich očiach skutočnú radosť z mojich drevených diel, znamená to pre mňa viac ako peniaze," dodá šikovný rezbár z Hrachova.
