Článok pokračuje pod video reklamou
LUČENEC. Poetka Hana Košková z Lučenca je v kruhoch slovenských spisovateľov známa. V týchto dňoch jej vyšla v poradí už jedenásta kniha „Vitajte v Krkaháji".
„Je to moja druhá kniha pre deti a mládež. Na detstvo sa nedá zabudnúť. Človek si ho nosí po celý život v sebe. Písať pre deti je však ťažké. Zbadajú v texte každú neúprimnosť," hovorí autorka.
Srdcu najbližšia mi je poézia
Debutovala som zbierkou „Pod teplom krvi", ktorá mi vyšla v roku 1976. Ani v tej dobe a ani teraz nie je poézia pre davy. Ale stále sa píše a číta. Básne po nás ostanú. Poézia je ako obrad. Má svoje slová, svoje sebazáchovné pudy. V každej dobe si nájde svoje miesto. Nie sú jej plné námestia, má svoje kútiky. Niekedy sú menšie, inokedy väčšie. Poézia na Slovensku nevymiera, len sa občas z údolí a miest sťahuje. Škoda, veď báseň aj na malom priestore dokáže povedať veľa," hovorí poetka, ktorej verše boli preložené do piatich európskych jazykov.
Krst bude v Liptovskom Mikuláši
Rozprávky našli miesto v jej živote pred dvoma rokmi. Vtedy vyšla jej prvá kniha pre deti „Príbehy z Ľudožrútskej ulice".
„V týchto príbehoch vystupujú ľudia, ktorých som poznala. Taký dedko Cvan-Cik, hoci už dávno umrel, ožil v mojej knižke. Postavičky z najnovšej knihy „Vitajte v Krkaháji" sú vymyslené. Sú to príbehy detí, ktoré sa presťahovali z dediny do mesta. Príbeh má svojich kladných aj záporných hrdinov. Snažila som sa v knižke zblížiť svet detí a dospelých . Či sa mi to podarilo posúdia čitatelia," hovorí spisovateľka pre deti a mládež.
Knihu pokrstí 23. novembra v Liptovskom Mikuláši. Vyšla vďaka grantu z Ministerstva kultúry SR.
Povesti sú pre ňu opäť výzva
Rodný kraj spisovateľke prirástol k srdcu. Úcta k minulosti Novohradu ju sprevádzala pri písaní každej z povestí či už v povesťovej knihe „Mara medvedia". Tridsaťjeden dramatických i žartovných príbehov vyplnili biele miesto na „povesťovej mape Slovenska" minulý rok, alebo len vyplnia v druhom dieli novohradských povestí, ktoré by mali vyjsť v roku 2010. „Podklady na povesti som zbierala roky. Študovala som obecné kroniky, archívy, počúvala ľudí. V povestiach nechýbajú reálie z doby, v ktorej sa dej odohráva. Tak ako nám, aj ľuďom tej doby nič ľudské nebolo cudzie. Hlavne preto som cítila potrebu priblížiť minulosť súčasníkovi," tvrdí Košková.
V budúcom roku by chcela vydať druhý diel povestí z Novohradu „Je to pre mňa výzva, akej ťažko odoláte. Na tej takzvanej „povesťovej mape Slovenska" je ešte veľa bielych miest. No túžba vždy potrebuje oporu. A tá nie je len v širokej škále literárnej tvorby. Verím, že sa mi opäť podarí získať grant na vydanie povestí z nášho Novohradu. Splatím dlh kraju, v ktorom žijem, " hovorí spisovateľka.
