POLTÁR. Dávajú ľuďom ten najcennejší dar. Krv. Svojim spôsobom sú hrdinovia. O publicitu nestoja. Tvrdia, že nerobia nič mimoriadne, len to, čo by mal každý z nás. Pomôcť pri záchrane ľudských životov. Oslovili sme troch darcov z Poltára. Za ich menami sa skrývajú príbehy. Ľudskosti, spolupatričnosti, empatie, skrátka človečenstva.
Lekárka mu už odbery zakázala
Jozef Babic má päťdesiatpäť rokov. Prvýkrát daroval krv v roku 1972. Pracoval vtedy v sklárni. „Šli sme viacerí. Chceli sme spraviť niečo užitočné," hovorí sympatický Poltárčan. Na odbery chodieval pravidelne každé tri mesiace. „Dnes mi to zdravotný stav už nedovoľuje. Lekárka mi odporučila, aby som prestal. Za tie roky som postupne dostal bronzovú, striebornú, zlatú a diamantovú plaketu," hovorí darca.
Daroval krv viac než stokrát
Je držiteľom plakety Prof. MUDr. Jána Kňazovického, na ktorú treba mať u mužov viac než sto odberov.
„Krv som daroval 121-krát. Vždy v Poltári. Ešte aj v tomto roku som bol aj členom výboru Slovenského Červeného kríža, takže odbery som prakticky aj organizoval. Nikdy sme nemali problémy s darcami. Vždy nás prišlo okolo štyridsať. Dostali sme občerstvenie, neskôr stravné lístky. Preplácali nám aj cestu. Nebol s tým problém," spomína Babic, ktorý by ochcel spoznať aspoň jedného človeka, ktorému jeho krv zachránila život.
Babicova dcára je tiež darkyňou
Odbery znášal dobre, len raz mu prišlo nevoľno. „Začali mi tŕpnuť zuby, ale nikdy predtým a ani potom sa to už nestalo. Človek je vždy malátny, ale to je normálne. Veď stratiť pol litra krvi je dosť," tvrdí Babic a dodá, že darcovia majú oproti ostatným ľuďom výhodu. „Pri odberoch vám povedia, či ste zdraví. Možno ich prirovnať k preventívnym prehliadkam," dodá darca.
Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Aj jeho dcéra je darkyňou. „Bol by som rád, keby jej to vydržalo. Darovať krv odporúčam každému. Kto môže, nech ide. Nevie, kedy on sám bude potrebovať krv od anonymného darcu. Len ma mrzí, že štát si darcov neváži. Predtým sme mali bezplatné parkovanie. Dnes už ani to nie je," povzdychne si držiteľ významných plakiet.
Deň odberu bol pre Máriu Kováčovú sviatkom
Deň, keď šla Mária Kováčová darovať krv, bol pre ňu sviatkom. „V roku 1971 som darovala krv pre mobilnú jednotku Banská Bystrica. Odvtedy som začala chodiť pravidelne a na konte mám už 96 odberov. Nakoľko u žien sú hranice pre získanie plakiet posunuté nižšie, dnes som už držiteľkou najvyššej plakety Prof. MUDr. Jána Kňazovického. No mám už šesťdesiat rokov a ako sa hovorí, je čas prísť a čas odísť. Už nechodím na odbery," hovorí Mária Kováčová.
Videla veľa ľudí a ich bolesť
V tom, prečo chodila darovať krv, má jasno. „Skončila som zdravotnú školu a počas praxe som videla veľa ľudí a ich bolesť. Chcela som im pomôcť nielen ako sestra, ale aj ako človek," hovorí. Krv chodila darovať na transfúznu stanicu v Lučenci.
„Je tam milý kolektív. Deň, keď som šla darovať krv, bol pre mňa sviatkom. Teší ma, že som mohla aspoň takýmto spôsobom pomôcť chorým," povie a oči sa jej zarosia. Dnes sa stará o chorého manžela a mamičku a keď má chvíľu voľného času, rada varí. Jej dcéra, ktorá žije v Košiciach, tiež darovala krv. „Som na ňu hrdá. Už teraz viem, že štafetu, ktorú odo mňa prebrala, bude niesť dlho a hrdo, tak ako ja," dodá.
Chodí darovať krvné doštičky
„Prvýkrát mi darovať krv ani nedovolili, nemal som na to vek," spomína na prvý pokus o darcovstvo štyridsaťpäťročný Miroslav Boócz. Pravidelne daruje krv od roku 1992. „Už som daroval krv aj pre niekoho konkrétneho. Dokonca mi ďakovali aj prostredníctvom vašich novín," hovorí Poltárčan.
Na konte má 104 odberov. V decembri si ide prevziať plaketu Prof. MUDr. Jána Kňazovického. „Už nechodím darovať krv, ale krvné doštičky. Oslovili ma, pretože mám vraj dobrú žilu. Keď ma zavolajú, idem do Banskej Bystrice, kde si poležím dobré dve hodiny. Darovanie doštičiek je iné ako darovanie krvi. Nedajú sa skladovať," hovorí Miroslav.
Za svoje darcovstvo nič nežiada
Manželka mala niekedy o neho strach. „Vtedy, keď som chodil na odbery raz za desať týždňov. To už bolo na hrane. Ale keď som sa pozrel na moju dcérku, nemohol som inak. Keď si pomyslím, že moja krv pomáha pri záchrane života, šiel by som aj častejšie," tvrdí Poltárčan. Za svoje darcovstvo nič nežiada. Robí to pre chorých.
„No keby mali darcovia napríklad zdravotné výhody alebo aspoň parkovanie zdarma, určite by ich na odbery prišlo viac. Viete, ako sa cítim, keď idem do nemocnice a musím si zaplatiť parkovné? Je mi vtedy smutno. Zdravotníctvo má šťastie, že ľudia chcú chodiť a chodia aj za takýchto podmienok," posťažuje sa Miroslav. Jeho najstaršia dcéra už má za sebou niekoľko odberov. Jej otec dúfa, že bude pokračovať v jeho šľapajách.
