ŠTEFANOV NAD ORAVOU. Vedeli by ste odpovedať na otázku, kde na Orave je Chepanopataka? Nezúfajte, nevedia to ani poniektorí znalci Oravy a jej histórie. Aj my sme sa dozvedeli, že Chepanopataka je prapôvodný názov Štefanova nad Oravou spred takmer 700 rokov, až z monografie obce, ktorú zostavil Štefanovčan Ivan Maťuga. Publikácia vyšla v roku 2005. Odvtedy získala už dve ocenenia - minulý rok sa stala najlepšou monografiou ostatných piatich rokov na Slovensku a toho roku zvíťazila v súťaži oravských monografií nad 200 strán, ktoré vyšli na Orave od roku 1991.
Slepačia polievka pre dušu
„Stále som mal pochybnosti, či som s informáciami, ktoré som za niekoľko rokov nazberal, naložil najlepšie, ako sa dalo. Či to, čo som nakoniec odovzdal ľuďom, niekoho vôbec zaujalo," hovorí ocenený autor. „Keď som si preberal prvé ocenenie, stále niekde vo mne hlodali pochybnosti, či som ho nezískal skôr pre grafickú úpravu, kvalitu väzby a papiera, a tak podobne. Teraz som mal možnosť stretnúť sa aj s osobnosťami, ktoré jednotlivé monografie hodnotili. Boli to všetko naslovovzatí odborníci a z ich hodnotenia bolo každému jasné, že hodnotené knihy pozorne prelúskali. To, ako ktorá monografia vyzerá hodnotili až potom, čo posúdili jej historickú vierohodnosť, bohatstvo využitých odborných prameňov, šírku záberu oblastí, obsahové rozloženie a podobne. Včerajšie ocenenie bolo pre moju dušu ako slepačia polievka pre chorého, konečne ju mám na mieste."
Od zvedavosti k autorstvu
Ivan Maťuga zostavoval monografiu Štefanova nad Oravou šesť rokov. Začal v roku 1998. „Nezačal som s tým, že pripravujem monografiu. História našej dediny ma zaujímala, bol som zvedavý na množstvo vecí - na históriu rodov, súčasných i vymretých, význam ich mien, na remeslá, ktorými sa tu ľudia živili, na ich farbisté osudy. Zaujalo ma napríklad, že Štefanovci oddávna chodili v oblekoch - nemali svoj vlastný kroj, hoci okolité dediny áno. Vďaka cestovaniu tunajších plátenníkov prichádzali do dediny moderné trendy. Množstvo informácií rástlo, až neskôr mi napadlo, že by sa to dalo využiť pre zostavenie monografie," pokračuje autor, povolaním policajt, hodnosťou podplukovník. „S nápadom som sa zveril vtedajšiemu starostovi Ivanovi Furdekovi, celkom sa mu pozdával. Už skôr s rovnakým cieľom oslovil istého historika, ten mu to aj prisľúbil, no nakoniec od zámeru „odskočil". Rozhlasom sme vyzvali ľudí, aby priniesli na obecný úrad alebo ku mne domov akékoľvek materiály a fotografie, ktoré by sa dali využiť. Neprišiel nikto. No keď som začal chodiť po domoch, po starých ľuďoch, všetci boli ochotní siahnuť do rodinných archívov a albumov. Hoci išlo o historické fotky, hodnotiaca komisia v súťaži vyhlásila, že ich máme až neskutočne kvalitné. Nie je to však len moja práca, ale aj zásluha Zdena a Lukáša Salajkovcov z Tvrdošína, ktorí mi s tým veľmi pomohli."
V prvom rade sprava: Ivan Maťuga, Jozef Kakačka (Štefanov n/Oravou), Ján Kadera (Námestovo) a Augustín Maťovčík (Matica slovenská).
Živé kroniky
Starí ľudia boli pre Ivana Maťugu nevyčerpateľnou studnicou informácií. „Pri ich rozprávaní som si zrazu uvedomil, že s nimi odíde do nenávratna aj obrovský kus našej histórie. Niektorí boli ako živé kroniky. Po návštevách so mnou zvyčajne chodil aj syn Michal. Bál som sa, že bude neposedný, veď mal jedenásť-dvanásť rokov, čo takého chlapca zaujíma rozprávanie nejakého dedka alebo babky? Ale nie - počúval „s otvorenými ústami", rovnako ako ja. Či sme sedeli u tetky Mariše, u Etely, u tetky Kordiakovej alebo u Furdekov..."
Ivan Maťuga si spomína aj na jednu pitoresknú návštevu: s istým starkým mal dohodnuté stretnutie, no starkému zomrel príbuzný. No aj tak chcel s Ivanom rozprávať. A tak si sadli „na stráž" k mŕtvemu. „Ujo si pospomínal na také veci, že sme sa smiali, až nám slzy tiekli. Po niekoľkých hodinách sa zdalo, že aj nebožtík sa usmieva. Ujko mi povedal: Vidíš, aký je pekný? Ako pekne žil, tak aj v smrti pekne vyzerá."
Doteraz autor rád spomína na stretnutia so Štefanovčanmi, ktorí sa rozpŕchli do sveta - Ľudovíta Gloneka z Liptova, doktora Imricha Holomáňa zo Žiliny, učiteľa Jozefa Krúpu a jeho manželku z Tvrdošína, profesora Jozefa Krileka z Prahy, Zichovcov z Paríža a Prahy, veľa mu dalo aj rozprávanie súčasného štefanovského starostu Jozefa Kakačku.
Prišli aj starosti
Pri zbieraní informácii Ivan Maťuga pomíňal takmer všetku dovolenku, akú v práci mal. Cesty po archívoch si žiadali čas. Archívy v Bytči, Levoči, v Bratislave či Dolnom Kubíne - všade sa stretol s ochotnými a milými ľuďmi. „Mal som jednu veľkú nevýhodu. Štefanov nebol dedinou oravského panstva, ale patril zemianskym rodom. Kým oravské panstvo viedlo výborný archív, zo zemianskych rodinných archívov sa väčšina dokumentov postrácala. A z tých, čo som našiel, bolo veľa v staroslovienčine alebo v latinčine. Bol to ohromný, neopísateľný pocit, mať v rukách dokumenty staré aj päťsto rokov. No nebolo toho, kto by mi ich preložil." S latinčinou sa napokon autor popasoval sám - doteraz opatruje ošúchaný slovník mŕtveho jazyka, ktorým si pomáhal. Do starosloviensky písaných dokladov sa nahľadel toľko, že sa mu o nich už aj snívalo. Jedného rána sa zobudil a odrazu mal pocit, že súvislosti staroslovienčiny a súčasnej slovenčiny sú mu celkom jasné. Keď sa pustil do ich lúskania, nebolo to celkom tak, ale poradil si. A úspešne - voči prekladom nemali výhrady ani odborníci a historici.
Kráľ i sluha
„Keď som mal hotových prvých štyridsať strán rukopisu, cítil som sa ako kráľ," spomína Ivan Maťuga. „A naopak, keď mi zmizlo z počítača takmer dvesto hotových strán, bolo to na mŕtvicu. Myslel som, že s tým seknem, no nedalo mi, vrátil som sa späť a začal som znova. Musím uznať, že moja manželka a deti mali v tom období so mnou obrovskú trpezlivosť."
Okrem rodiny ho stále povzbudzovali aj ľudia, s ktorými sa stretával. „Raz som šiel za Richardom Janoštínom do Múzea oravskej dediny. Sedel u neho svokor Juraj Langer (zakladateľ skanzenu - pozn. red.). Nepoznal som ho. Ako sme tak vraveli, on sa len usmieval popod fúz, až kým nezačal rozprávať, ako prenášal plátennícky dom zo Štefanova do skanzenu, prečo si ho vybral a podobne. Takéto stretnutia a z nich získané informácie ma ešte aj dnes privádzajú do úžasu a som tým ľuďom neskonale vďačný. Veľmi dobre sa mi spolupracovalo aj s ďalšími, či už to bol Robo Trnka, Elena Beňušová, Cilka Matysová, Lýdia Vojtaššáková, Dušan Šoltés..."
Na sponzorov mohli zabudnúť
V roku 2003 bola monografia v rukopise hotová. Autor ju však na čas ešte odložil „uležať". O rok ju aktuálne doplnil, aby vyšla pri príležitosti 650. výročia založenia obce. Keď došlo na jej výrobu, bolo to znovu na zúfanie. „Na sponzorské financovanie sme mohli zabudnúť, to nám bolo jasné po niekoľkých návštevách u podnikateľov. Ani zbierka sa v dedine nestretla s pochopením, vybrali sme sotva päťtisíc korún. Neskôr starosta Jozefa Kakačka docielil, aby vydanie monografie financovala obec."
Po tom, čo monografia Štefanova nad Oravou získala už dve hodnotné ocenenia možno povedať, že obec ani korunu z tejto investície nevynaložila zbytočne. Vydaním monografie záujem Ivana Maťugu o históriu rodnej obce nevyhasol, stále je vďačný za každú novú informáciu či fotografiu z rodinných archívov, roztrúsených v blízkom i vzdialenom okolí - ak takú máte, stačí mu dať vedieť do Štefanova nad Oravou.
