CINOBAŇA/KATARÍNSKA HUTA. Žije sama vo vrchoch nad Katarínskou Hutou. Dobrácka starká hovorí, že sem patrí. Rodný grunt nechce opustiť. Prirástol jej k srdcu. Mala by kam ísť. Jolanka Vaculčiaková má 75 rokov. Modlí sa za to, aby jej želanie zatvoriť navždy oči vo svojej chalúpke bolo vyslyšané.
Na cinobanských lazoch zo starousadlíkov ostala už len hŕstka. Jolanka je jedna z nich. K jej chalupe vedie úzky chodník. Skôr tu zazriete diviakov a jeleňov ako ľudí. Žije na lazoch zvaných Sebediná. Sprievodcu k nej nám robila Mária Švikruhová, starostka Cinobane. Do katastra obce patria aj okolité lazy.
Rozdiel je markantný
„Tvrdý život mali ľudia z tunajších kopcov. No zrástli s nimi. Nečudo, že sa im nechce odtiaľto odísť. Keď zomrel ujček z lazov opodiaľ, mal na tvári taký šťastný úsmev. Do truhly chcel mať čierny oblek a bielu kyticu, ktorú v chalupe nemali. Už bola tma, keď som mu ich niesla. Nikdy nezabudnem na ten spokojný úsmev. Ľudí, ktorí tu prežili vyše päťdesiat rokov, nepresadíte. Sú ako stromy. Korene majú zapustené hlboko, keby ste ich vytrhli, zahynú," hovorí starostka. Pozná to tu. Na lazoch je ako doma.
„Toto tu sa volá Sebediná, tamto za tým kopcom je Miklóšovo, Šutova jama, Prieraz, Hrnčiarky, Žihľava. Rozdiel, ako sa tu žilo kedysi a ako sa žije dnes, je markantný. Tu na Sebedinej, kde žije aj Jolanka, kedysi bývalo až dvadsaťpäť ľudí. Ostali traja. Dve ženy a jeden chlap," dodá.
Diviaky ryjú päť metrov od domu
V dome starkej Jolanky bývalo rušnejšie. Pochádza z piatich detí. Súrodenci sa rozutekali, rodičia pomreli, zostala sama. Nevydala sa. Voľakedy bývalo zvykom, že jedno dieťa ostalo bývať v chalupe s rodičmi. Doopatrovalo ich. U Vaculčiakov prischla táto povinnosť práve Jolanke.
Žije v chalúpke s hlinenou dlážkou, kde všetko má svoje miesto. Murovaná pec, obrázky svätých, biblia, vyblednuté fotografie ich rodu, starý kredenc, vedro na vodu, dve postele, stôl, dve rádiá a chladnička. To všetko sa zmestí do jednej izby. Druhá slúži ako komora. Televízor je pre ňu zbytočnosť. Za oknami chalupy vidí skutočný život. Kryštáľovo čistá voda v studničke je liekom na všetko. Je jedným z najväčších pokladov.
„Diviaky ma trápia. Rozryli všetko pri chalupe. Ani sadiť nič nemôžem. Zemiaky musím kupovať. Premnožili sa a neboja sa, papľuhy jedny. A ja ich už nevládzem odohnať. Nohy ma bolia. Ledva zájdem ku studničke. Ani k susedke na vŕšok už nevládzem zájsť," posťažuje sa Jolanka.
Keď bola mladšia, nachodila sa dosť. Dole do doliny je poriadny kus cesty. Dobré dva kilometre. „No a keď som si dala čižmy na opätkoch, veru som mala čo robiť. V jednej ruke bakuľa, aby som sa mala čím podoprieť, v druhej taška a poďho na zábavu," usmeje sa priam rozprávková babička. „Jolanka bola veľká parádnica. Naposledy bola dole v dedine pred dvoma rokmi. U lekárky, zlomila si rebro. Prišla vystrojená, dole zišla po vlastných," pochváli šikovnú gazdinú starostka.
Tá moja hruška dobre zarodila
Hosť do domu, Boh do domu. Na lazoch to platilo dvojnásobne. Pocestného tu vždy pohostili, uctili si ho, ako sa patrí. Mnohé chalupy na cinobanských lazoch už osireli. Kúpili ich chalupári. Ale v tých, v ktorých sa dymí po celý rok, dodnes žijú pohostinní ľudia.
„Tutohľa, dajte si hruštičky. Tá moja zarodila. Jabĺčkam sa toho roku nedarilo. Pani starostová, a čože ste mi v tej fľaštičke priniesli? Domácu? Ďakujem pekne. Dobre padne za kalíštek, veď to je liek. Na Vianoce si navarím hríbovicu. Mne rastú hríby rovno za záhradou. Klobásku si kúpim, prasa už nechovám. Len zajačikov, mám ich osem. Sliepky by mi líška zadrhla. Dôchodok mám dobrý, kúpim si, čo chcem. A starej žene toho už veľa netreba. Masť na boľavé nohy, chlebík, zemiaky, múka. Dobre mi je. Len snehu by nemuselo napadnúť. Nevládzem ho už odhadzovať. Pomáha mi sused. Keď som bola mladšia a bolo nás v dome viac, zima mala väčšie čaro. Stromček sme mali zakvačený na hrade a my, deti, sme sa potešili aj jabĺčku alebo cukríku, ktorý bol zabalený v pozlátke. Hoci sme sa tlačili v dvoch izbách, boli sme šťastní. Rodina bola pokope a to bolo najdôležitejšie. Neviem, čo bude s touto chalupou, keď už mňa nebude. Ale kým ešte dýcham, pulzuje v nej život," povie Jolanka a vyberie starú krabicu. Má v nej pohľadnice a fotografie.
„Toto je môj brat. Už zomrel, nech mu je zem ľahká. A toto som ja s mojimi sestrami. Často si ich pozerám. Starý človek rád spomína," tvrdí Jolanka a priloží polienko do murovanej pece. Je stará, ale slúži spoľahlivo. Aj v najväčších mrazoch je tu hotová sauna. To teplo v domčeku tetky Jolanky hreje.
Skúšala ich nielen príroda, ale aj izolovanosť
Na mieste, kde stojí Jolankina chalupa, je oáza neskutočného pokoja. V uponáhľanom svete je to hotový balzam na dušu. Pred chalupou sa na slniečku vyhrieva Kubo, Jolankin spoľahlivý priateľ. Pes bol súčasťou každého tunajšieho dvora. Kedysi aj dnes.
Lazníkov v minulosti neskúšala len drsná a nevyspytateľná príroda, ale aj izolovanosť od okolitého sveta. Na problémy, ale aj radosti boli sami. No malo to aj pozitívne stránky. Vystačili si a rodiny z lazov boli súdržné.
„Pomáhali si. Na poli, s dobytkom, pri páračkách aj pri chystaní dreva. Platili tu nepísané pravidlá a ľudia ich dodržiavali. Vedeli, že sú odkázaní jeden na druhého," tvrdí starostka.
Rada sa vracia na všetky lazy roztrúsené po kopcoch v okolí Katarínskej Huty i Cinobane. Nikdy nepríde s prázdnymi rukami. Poctivo vykračuje do kopca s ruksakom na chrbte. V ňom nesie múku, cukor, soľ, cukríky, zápalky, sviečku, olej i kvapku pálenky na zahriatie. A ľudia ju vítajú, veď klope na dvere chalúp, kde aj teraz platí: hosť do domu, Boh do domu.
