trebné na liečbu chorého dievčatka.
MÝTNA. So svojim partnerom si dieťa plánovali. Tešili sa naň. Rátali dni do pôrodu, kupovali výbavičku. Potom náhle prišla prvá rana osudu. Plány o rodine praskli ako bublina. Janka ostala na všetko sama. Jej priateľ ju opustil.
„Doteraz neviem prečo," pokrúti hlavou sympatická mladá žena. Ešte sa ani len nestačila vyrovnať s rozchodom a prišla ďalšia rana. Jej dcérka sa narodila s Downovým syndrómom.
Bolo to najdlhšie ticho v Jankinom živote
Lucinka sa narodila 23. januára pred dvoma rokmi. „V tehotenstve som nemala žiadne problémy. Pôrod bol v termíne a bez komplikácií. Malá sa mi narodila o druhej v noci a ja som bola veľmi šťastná. Nemala som žiadne podozrenie ani tušenie, že niečo nie je v poriadku. Do náručia mi ju však dali len na chvíľu. Tvrdili mi, že ju musia dať do inkubátora," hovorí Janka.
Na sále si poležala niekoľko hodín, potom ju preložili na izbu. „Chcela som vidieť svoju dcérenku. Ostatné mamičky mali svoje bábätká pri sebe, no ja som svoje dievčatko ani len poriadne nevidela. Nikto mi nič nepovedal, čo sa deje. Boli to pre mňa nekonečne dlhé hodiny čakania. Najdlhšie ticho, aké som dovtedy vo svojom živote zažila," povzdychne si Luckina mama. Napokon ju lekári zavolali na novorodenecké oddelenie. Konečne uvidela svoje dievčatko. Nie, nebola maličká. Mala dobrú pôrodnú váhu. Bola opuchnutá.
Lucka mala choré srdiečko, prežila dve operácie
Janke najskôr oznámili, že jej dcéra má Downov syndróm. „Nechápala som, ako sa to mohlo stať. Všetky testy boli v poriadku, žiadne predchádzajúce varovania v tehotenstve. Začala som mať strach. Lekári mi stále tvrdili, že je to len down a v inkubátore je kvôli kyslíku. Už vtedy však pripravovali urgentný prevoz do Bratislavy," približuje najťažšie chvíle vo svojom živote statočná mama.
Malú Lucku previezli do detského kardiocentra. Tam jej po prvýkrát zachránili život.„Moje dievčatko sa narodilo aj s diagnózou CAVC, laicky povedané s dieročkou v srdci. Operácia sa podarila. O tri týždne sme mohli ísť domov," dodá Janka. Bola to ich prvá vyhratá bitka. Vedeli však, že boj sa ešte neskončil.
Tri dni mala otvorený hrudník
Po deviatich mesiacoch sa do nemocnice v Bratislave vrátili opäť. Lucku čakala druhá operácia. Vydarila sa, ale nastali pooperačné komplikácie. Týždeň po operácii dostala Lucka otravu krvi. Znovu skončila na operačnej sále. To bol začiatok dlhého boja o život. Do nemocnice prišli v októbri a domov sa vrátili až 18. februára.
„Na nemocničnej izbe sme strávili naše prvé Vianoce a aj Luckine prvé narodeniny. Moja dcérenka absolvovala neskutočne veľa vyšetrení, konzílií, žiarení či dialýz. Najhorší deň bol pre nás 27. november. Lekári museli Lucke chirurgicky vyčistiť hrudník. Mala v ňom veľa ložísk a zrazenín. Stalo sa však niečo, s čím som ani ja a ani lekári nepočítali. Tkanivá pľúcnice mala také tenké, že jej praskla celá pľúcnica. To viedlo k silnému krvácaniu, napojenie na mimotelový obeh a k pätnásťminútovej resuscitácii. Zvládla tri dni s otvoreným hrudníkom a štyri mesiace na lôžku v umelom spánku. Modlila som sa, aby sa stal zázrak a Lucka prežila. Zvládla to. Po sedemdesiatich dňoch mi ju opäť dali do náručia. Vo februári sme sa vrátili domov," hovorí Janka.
Potravu prijímala cez sondu a nevnímala okolie
Janka je statočná mama. Hoci si do nemocnice niesla hravé a šikovné dievčatko a domov prišla s ťažko postihnutým, nepohyblivým bábätkom, nezlomilo ju to. Žiaľ, horkosť, otázky prečo práve ja, by Lucke nepomohli.
„Potrebovala ma. V nemocnici stratila prehĺtací aj sací reflex. Potravu prijímala cez sondu. Každý týždeň však robila pokroky. Dnes zje po lyžičke mixovanú stravu a pije cez striekačku," povie Luckina mama.
Davdsiatehotretieho januára bude mať Lucka dva roky. Napriek snaženiu svojej mamy a starých rodičov nesedí a ani nechodí. Aby Janka uživila svoju dcérku, musela odísť za prácou do Bratislavy. „Bývame v Mýtnej. U nás v dedine, ani v Lučenci či Poltári som si nevedela nájsť prácu. Lieky pre Lucku sú drahé, moji rodičia sú na invalidnom dôchodku, nemala som inú možnosť, ako skúsiť šťastie v hlavnom meste. Je to pre mňa ťažké byť tak ďaleko od Lucky," tvrdí Janka, ktorá si aj prostredníctvom našich novín chce nájsť prácu bližšie k domovu.
Rodina potrebuje pomoc, na liečbu nemá peniaze
Nevzdáva sa. Verí, že raz sa jej dcérka postaví na nohy a začne chodiť. Nedávno sa dopočula o Adeli centre v Piešťanoch. Väčšina rodičov, ktorí vložili nádej do tohto jedinečného centra, aké nemá v celej Európe obdobu, odchádzali spokojní. Terapeutická liečba ich deťom pomohla. Začali chodiť. Možnosti sa chce chytiť aj Luckina mama. Piešťany znamenajú pre statočnú dvojicu nádej. Liečba je však finančne náročná. Janka robí, čo môže, ale stále je to málo. Starosta Mýtnej Pavel Greksa už finančnú pomoc statočnej mame a jej dcérke prisľúbil. Aj to je však málo. Janka verí vám, milí naši čitatelia, že pomôžete aj vy. Pomôcť vyhrať boj.