Článok pokračuje pod video reklamou
LUČENEC. Keď sa to dozvedel, bol vraj v šoku. No nielen on, ale aj jeho rodina a známi. „Veľa toho znesiem, ale čo je veľa, to je veľa. Pochovať živého človeka, to je sila," hovorí Zoltán Hajtol. Má šesťdesiatdva rokov a minulý týždeň sa od jednej svojej známej dozvedel, že zomrel.
„Zavolala mi kamarátka, ktorá šla na návštevu do Mikušoviec a na závode, v ktorom som kedysi pracoval, visela čierna zástava. Opýtala sa na vrátnici, kto zomrel a tam jej povedali, že ja. Takmer dostala infarkt," hovorí bývalý vodič autobusu.
Vrátnik sa nezmohol na slovo
Do nemenovaného závodu sa vybral aj on zistiť, ako to vlastne s jeho oznámením o úmrtí je. „Prídem na vrátnicu, opýtam sa, kto zomrel a tam mi povedali, že Zolo Hajtol. Tak dajte rýchlo dole tú zástavu aj oznam, to som ja, živý a zdravý. Vrátnik sa nezmohol na slovo. Chcel som ísť aj na sekretariát, no potom som si povedal, že na to kašlem," hovorí Zoltán.
Jeho bývalý zamestnávateľ dostal mylnú informáciu, ktorú si neoveril. „Asi sa mi chcela takto pomstiť niektorá z mojich bývalých priateliek. Našťastie to dobre dopadlo, ale mohlo aj horšie. Bol to naozaj nemiestny žart," dodá Lučenčan. No nebolo to vraj prvýkrát, čo ho pochovali zaživa.
Má veľa priateľov, ale aj neprajníkov
„Pred desiatimi rokmi som odišiel do zahraničia na dovolenku a oholil som si bradu. Keď som sa vrátil, po meste sa rozšírilo, že som zomrel. Poznalo ma veľa ľudí, pretože som tridsaťjeden rokov robil vodiča v mestskej doprave. Som taká veselá kopa, všade ma bolo veľa, preto mám aj veľa priateľov, ale aj neprajníkov. Možno práve od nich vtedy zafúkal vietor," smeje sa Zoltán.
Na invalidnom dôchodku je už štvrtý rok. Ľudia mu chýbajú, ale nenudí sa. „Stále mám čo robiť a zrejme ešte aj dlho budem mať. Pretože sa zvykne hovoriť, že ten, koho omylom pochovajú, bude dlho žiť," dodá.
