Chce pomôcť psom, ktorí stratili domov. Nafotila kolekciu fotografií s ich podobizňami a zorganizovala
výstavu. Výťažok z nej daruje útulku pre psov. Michaela Marcineková je študentka s veľkým srdcom.
LUČENEC. Michaela Marcineková študuje na gymnáziu. Chodí do štvrtej triedy, rada fotografuje a miluje psov. Minulý rok navštívila útulok v Lučenci. Oslovili ju tu nielen psy, ale aj ľudia, ktorí sa o ne starali.
„Potom som si prečítala článok, ktorý vyšiel v regionálnom týždenníku MY Novohradské noviny. Bolo v ňom napísané, s akými finančnými problémami útulok zápasí. Rozmýšľala som, ako mu pomôcť. Napadla ma výstava," hovorí maturantka Michaela.
Chce poukázať na potrebu útulku
Využila svoje trojročné skúsenosti za objektívom fotoaparátu a nafotila kolekciu fotografií, na ktorých sú aj psíky z útulku. „Nikdy na ten deň nezabudnem. Snehu bolo vyše kolien a ja som sa s rodičmi vybrala do útulku fotiť chlpáčov. Mamina im hádzala granule a ja som fotila. V pamäti mi utkvel najmä pohľad jednej fenky. Odzrkadľoval sa v ňom strach a bolesť. Musela zažiť veľa zlého. Chcela som to všetko zachytiť na fotografiách," hovorí študentka. Jej prianím je, aby fotografie oslovili ľudí.
„Aby pri pohľade na ne pochopili môj zámer. Chcem ukázať verejnosti život v útulku a jeho potrebu fungovania. Sú tam živé tvory, ktoré stratili domov. Na ulici sa ocitli vďaka nezodpovednosti nás, ľudí. Mnohé z nich boli týrané, hladné a bezradné. Útulok bol a je pre nich miestom záchrany," tvrdí Michaela.
Snom Michaely je fotiť na Aljaške
S pomocou rodiny, priateľov a známych sa jej podarilo zorganizovať výstavu, ktorej výťažok daruje psiemu útulku v Lučenci. „Riadim sa heslom, že každý umelec bol na začiatku amatér. Fotím tretí rok a kolekcia fotografií, ktorá bude verejnosti prístupná v Novohradskom múzeu a galérii od 15. do 28. februára, má poslúžiť dobrej veci," hovorí Michaela.
Fotografiu neplánuje študovať. Jej snom je navštíviť Aljašku a Írsko a domov sa vrátiť s fotografiami, ktoré by nemali skončiť len v súkromnom albume. V jej koníčku ju podporujú aj rodičia. „Vždy ma podržia. Našla som v nich oporu, ktorá sa nedá slovami opísať. Ocino je ten, ktorý ma vyviedol z kaluže, mamina je môj radca a brat kritik. Skoro by som zabudla na Buddyho, nášho psíka, ktorý je členom rodiny už piaty rok," dodá na záver študentka s veľkým srdcom.