nití.
POLTÁR. Je bojovníčka. Marta Kojnoková akoby ani nehovorila o rakovine a chorých kĺboch, ale o banálnej chorobe. Hoci priznáva, že v najťažších okamihoch zmáčala vankúš slzami aj celú noc.
„Musela som však v sebe pozbierať sily. Manžel a deti ma potrebovali," hovorí sympatická Poltárčanka.
Neustále si opakovala, že to musí zvládnuť. Nádor jej z tela vybrali, nasledovali ožarovania.
„Nebolo to nič príjemné. Zvracala som, bola som slabá, ale človek, keď chce, zvládne veľa," tvrdí invalidná dôchodkyňa. Verila, že sa uzdraví a nakoniec sa jej to podarilo. Rakovinu pred pätnástimi rokmi porazila.
No osud sa s ňou znovu rozhodol poriadne zahrať. „Prestali ma poslúchať bedrové kĺby. Koncom februára idem už na tretiu operáciu. Možno po nej už nebudem potrebovať barly a konečne sa dostanem z tohto kolotoča chorôb," hovorí nezlomná bojovníčka.
Na šúpolienky potrebujete dozreté šúpolie
Cítiť z nej silu žiť. Zdravotné problémy ju nezahnali do kúta, rozšírili „repertoár" jej záľub. „Nevedela by som len tak sedieť v kresle bez roboty. Šúpolienky som začala vyrábať pred šiestimi rokmi. Inšpiroval ma nápad zo škôlky. Deti, medzi nimi aj môj milovaný vnúčik Filipko, mali priniesť hračky, s akými sa hrávali deti v minulosti. Najskôr som rozmýšľala, že ušijem handrovú bábiku. No potom som si povedala, že šúpolienka by bola krajšia. Najťažšia bola príprava. Na výrobu postavičiek totiž potrebujete dozreté šúpolie," hovorí pani Marta.
Kukuricu mali doma a dosť jej bolo aj na poliach za mestom. „Kukuričné listy musia byť bez fľakov. Na hlavičku jemnejšie, na sukňu a rukávy môžu byť aj tvrdšie," tvrdí Poltárčanka. Zo šúpolia dokáže vyrobiť postavy, aké si len vymyslí. Fantázie má dosť, trpezlivosti a času tiež. Pri pohľade na ženy s hrabľami či košíkmi a so šatkami na hlavách pochopíte, že aj diela amatérskych umelcov môžu byť unikátne.
Uháčkovať sa dá čokoľvek, aj srdce na Valentína
Postavičky zo šúpolia však nie sú jediné, čo obdivuje rodina a priatelia pani Marty. Unikátne sú aj jej háčkované ozdoby. „Vždy som mala rada ručné práce. No vedela som len vyšívať a štrikovať. Háčkovať som sa naučila pred pätnástimi rokmi, keď som čakala na svoje dávky ožarovania. Spolu so mnou sa v Rimavskej Sobote liečila pacientka, ktorá háčkovala ozajstné umelecké diela. Nevedela po slovensky, len po maďarsky. Mala však trpezlivosť a tak ma naučila, ako narábať s priadzou i háčikom," hovorí pani Marta.
Srdiečka, anjelici, zvonce i džbány z nití sú pastvou pre oči a vhodnými ozdobami nielen na vianočný stromček, ale napríklad aj ako darček na Valentína. „Niektoré ženy dávajú hotové výrobky do vody s cukrom, aby spevneli. Ja ich škrobím. Háčkované ozdoby vydržia niekoľko rokov. Niekedy ich vyrábam ako na bežiacom páse. Väčšinu z nich porozdávam. Dajú sa nosiť, používať a slúžia aj ako dekorácia," hovorí šikovná žena.
Háčkuje obrusy aj dečky. Záľuby jej dávajú chuť do života a pomáhajú zabudnúť na choroby. „Občas zvyknem podpichnúť samú seba, že čo mi ten tam hore ubral na zdraví, to mi pridal na mojej fantázii," dodá pani Marta.